Starenka už druhú hodinu sedela v kostole na lavici, oči privreté, ruky zopnuté, a nebyť pravidelného pochrapkávania, zdalo by sa, že sa modlí.
Keď zvon na kostolnej veži odbíjal celú, stará pani sa prebudila. Narýchlo si upravila šatku na hlave, prežehnala sa a s čiernou koženou kabelou na predlaktí sa dala na odchod.
Netrvalo dlho a prišla k bránke starého domu. S vŕzgotom ju otvorila.
Na záhrade za domom moja babka práve nadávala sliepkam: „Tu máš, ty sviňa skurvená! Zadrhni sa! Ideš odtál?! Basom ti neki\footnote{hrubá maďarská nadávka}!“ A už aj letelo zhnité jablko do kury. „Tu máš, zmek! Bodaj ca parom vzal! Já ci dám liésť mi do kapusty!“
Kura vydesene zakotkodákala, zatrepala krídlami a rýchlo utekala smerom ku kurínu.
Vŕzgot bránky vyrušil babku a ona zahlásila: „Ná, Veruna je tu. Nahutac sa prišla.“ A knísavou chôdzou odišla za sestrou.
Tá stará žena z kostola bola teda tetka Veruna, ktorá prišla akože pozrieť sestru, no v skutočnosti sa k nej chodievala najesť. Nikto si totiž nevedel vychutnať jedlo tak ako ona. Najradšej mala kyslú kapustu.
Ja som v tej chvíli žil niečim celkom iným. Pri plote na samom konci záhrady si ovce pochutnávali na tráve. Medzi nimi pobehovali malé ovečky, ktoré som chcel pohladkať. No len čo som sa k nejakej priblížil, hneď mi ušla. Jedna sa predo mnou dokonca ukryla v žihľave.
„Á, už ťa mám! Odtiaľ mi neutečieš!“ vykríkol som a vošiel opatrne za ňou. Mal som oblečené len kraťasy a krátke tričko, a tak som si dával dobrý pozor, lebo aj malá neopatrnosť mohla skončiť popŕhlením.
Spravil som zo dva kroky, už, už som sa naťahoval, že ju chytím, keď v tom jedna stará ovca hrozivo zabékala, ja som stratil rovnováhu a rozčapil som sa na zem. Tisíc mučivých bleskov šiblo po mojom tele. Celý dopŕhlený, vyskočil som ako struna a v panike sa bezhlavo rozbehol naprieč žihľavou. V snahe čím skôr sa vyslobodiť, som svoje muky len zhoršil.
S plačom som doletel k babke do kuchyne. Tetka Veruna práve do seba tlačila segedínsky. Žuvala tak zápalisto, až sa jej veľké ovisnuté líčiská nadúvali ako kvákajúcej ropuche.
„Čo sa ci porobilo?“ spýtala sa ma babka.
„Chcel som chytiť ovečku a spadol som do žíííhľavýýý,“ reval som.
Ak som si myslel, že ma babka poľutuje, veľmi som sa mýlil. Babka sa začala strašne smiať, až jej slzy vytryskli a utierala si ich zásterou. Tak ma to prekvapilo, že som aj zabudol plakať.
„A ty si kerý?“ zahuhňala zrazu tetka Veruna mojím smerom.
Pozrel som sa na jej zvráskavenú tvár.
„Adam,“ odpovedal som cez slzy.
„A kelo máš rokvóv, Adamko?“
„Päť,“ ukázal som prstami.
„A kde bývaš, Adamko?“
„V paneláku,“ odpovedal som.
„Neplač, Adamko, ze žihľavy ešše nigdo neumrel,“ chlácholila ma tetka. „Keď nebudeš plakac, babka ci dá ovečku domov. Dáš si hu na balkón, spravíš jjé z kartónu domček, aby mala gde bývac, natrháš jjé trávy, aby mala čo jesc, a keď vyrosne, bude ci dávac mliéko…“
To bola celkom lákavá ponuka, a tak som sa upokojil.
Večer v babkinej posteli som si predstavoval, ako na balkóne v kartónovej krabici chovám malú ovečku, ktorej každý deň natrhám pred vchodom trochu ďateliny.
A tak som spoznal tetku Verunu. Ani vo sne mi vtedy nenapadlo, že by si zo mňa mohla strieľať. Že budem na balkóne chovať ovečku, som bral ako hotovú vec.
Až keď som bol starší, pochopil som, že to s tou ovečkou na balkóne bola iba výchovná metóda, ale to som sa na sebe smial už aj ja sám. Napriek tomu túžba mať raz malé hospodárstvo alebo aspoň dom na dedine, vo mne zostala.
***
„Ako dlho asi vydrží na vode loď pozliepaná celá z papiera?“ spýtal som sa raz spolužiakov v školskej družine, len čo Korytnačka zmizla za dverami.
Nikto mi nevedel povedať.
A tak som sa s najlepším kamarátom Jarom Slížikom pustil do lepenia. V skrinkách sme vyňúrali lepidlá, rôzne papiere a tiež letáky k oslavám VOSR\footnote{Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii}. Kým bola Korytnačka preč, my sme sa činili.
Najskôr bola loď malá a vtedy Jaro vyhlásil: „Keď bude väčšia, vydrží na vode dlhšie.“
A keď bola loď už dosť hrubá a ťažká, povedal som: „Mali by sme ju ešte zosilniť, aby sme to poistili!“
A tak sa stalo, že sme síce spravili ukážkovú trojkilovú loď, ktorej trvalo vyše pol hodiny, kým sa v umývadle premočila, ale minuli sme pri tom všetok lep a papiere, ale čo bolo najhoršie, aj všetky letáky k oslavám VOSR!
Mňa to ale netrápilo. Podstatné bolo, že som sa blysol pred spolužiačkou Sašou, krásnou modrookou blondínkou. Celý čas som sa tváril, že si ju nevšímam, ale každú chvíľu môj pohľad smeroval práve k nej. Keď som cítil jej oči na sebe, rozplýval som sa blaženosťou.
Po polhodine sa Korytnačka vrátila z kabinetu. Keď uvidela naše veľdielo a zničené letáky, takmer ju trafil šľak. Nepomohla mi ani obhajoba, že sme k oslavám VOSR vyrobili pravý a nefalšovaný krížnik Auróra, z ktorého výstrelom súdruh Lenin a ostatní boľševici začali celú VOSR.
Súdružka Korytnačka nedostala svoje meno náhodou. Práve naopak. Vychudnutá na kosť, s vysokým čelom, čo bola poloplešatá, a s veľkými okuliarmi vyzerala ako naozajstná korytnačka Tortilla z príbehu o Buratinovi. Bola známa tým, že zle zvládala stres a pri každej trochu vypätej príležitosti kolabovala. Nebolo tomu ináč ani v tomto prípade. Zaprela sa rukou o tabuľu, sklonila hlavu k zemi, riedke blond vlasy sa jej zakývali, a zťažka vzdychla: „Ách!“ No potom to zobrala ako jasnú provokáciu a my sme dostali za trest sto krát napísať, že už nikdy nezoberieme do úst slovo \emph{boľševik} a že už nikdy nebudeme sebecky plytvať spoločným socialistickým majetkom.
Do písania som sa pustil s vervou. Ešte som sa smial a hovoril Jarovi, že to nič nie je. Ale si po pätnástej vete sa vo mne niečo vzbúrilo. Rozzúril som sa tak strašne a príšerne, že som prevrátil lavicu hore nohami a nakričal som na Korytnačku, že je určite imperialistka, keď jej vadí krížnik Auróra!
Korytnačka sa ofučala: „Ja?! Ja?!“ a začala ma čaptavo naháňať po triede, že mi strelí facku.
S prehľadom som jej ušiel, ešte som sa jej aj vysmieval.
Potom sa na mňa chodili pozerať ostatné súdružky. Ukazovali na mňa, že – to je ten chalan, čo to povedal.
Našťastie to za mňa urovnala suseda Vanusová, ktorá tiež na škole učila. Nebyť jej, mal by som veľký problém.
***
V jeden pekný letný deň, keď som bol asi štvrták, zase sa prišla tetka Veruna naobedovať k mojej babke. Šatka na hlave, čierna kabela v ruke. Za tých niekoľko rokov sa vôbec nezmenila a to už mala na chrbte osem krížikov! Nie nadarmo sme ju v rodine prezývali nezmar.
„Z kostola idem,“ zahuhňala, keď si sadala na lavicu pod čerešňou. „Pomollic som sa bola a pozrec farárka.“ Oči mala ešte opuchnuté, čo si zase dobre schrupla v kostole.
„Poznám tvoje mollenie,“ riekla jej na to babka. Zopla ruky, sklonila hlavu a zachrápala napodobňujúc staršiu sestru.
„Jój, šak len chvílku! Farárko ma obudili, aby sa ma opýtali, ako sa mi lúbi v tom domove dvóchodcvóv, kerý mi vybavili! Vravím, že dobre, len bienne vará! Knedlík za pól dlane a maso z vrabca!“ huhňala tetka. „Ty si čo varila?!“
„Segedínsky,“ odpovedala babka, sledujúc zase kuru, ktorá sa ukradomky blížila ku kapuste. „Tu máš, ty sviňa skurvená! Ideš odtál, ancikrist jeden!“ a opäť letelo zhnité jablko.
Tu som vyšiel zo šopy a smeroval k babke. V jednej ruke som držal kladivo, v druhej klince a dve laty.
„Dobrý deň,“ pozdravil som, keď som míňal tetku Verunu.
„Á, Adamko! Jaký si ty už veliký! A čože ideš robic s tým kladivom?“ vyzvedala tetka.
„Strašiaka!“
„Čo?!“ zahuhňala nahluchlá tetka, ktorej vysoký vek už poriadne upchal uši.
„Stra-šia-ka! Robím strašiaka na čerešňu! Kvôli škorcom! Ozobávajú čerešne!“
„Ahá! No jaký si ty šikovný chlapec!“ chválila ma tetka a potom sa spýtala: „A čím chceš byc, keď vyrosneš?“
„Prezidentom!“ odpovedal som bez váhania.
„Čo?“ tetka naklonila ku mne hlavu.
„Pre-zi-den-tom!“ zakričal som poriadne.
Tu sa tetka tľapla rukou po stehne a rozosmiala sa tak strašne, až jej bolo vidno bezzubé ďasná. Takú hlúposť veru už dlho nepočula.
Kým som vešal na čerešňu strašiaka ovešaného hrdzavými plechovkami, babka s tetkou preberali svoje záležitosti.
„Poďakuj sa za mna Rudinkovi a Peterkovi, že ma boli prescahovac,“ huhňala tetka. „Čo by som ja dala za to, keby som mala takých synvóv!“
„A čo mám spravic s tvojími vecámi v šope? Vezmeš si hich do domova?“ spýtala sa babka.
„Jój, to nemóžem. Tam mám jennu skrinku a to je šetko!“ sťažovala sa tetka. „Vyhocce to do smecí!“
„Šetko?“
„Šetko!“ zopakovala tetka.
„Babka!“ zakričal som zrazu. „Chytaj špagát!“ Zhodil som klbko na zem a babka ho zdvihla. „A teraz potiahni!“ Babka zašklbala a strašiak hlučne zahrkal. „Funguje!“ potešil som sa.
„Teraz nech tié kurvy prilecá!“ vyhrážala sa babka. „Poď dolu! Ideme hutac.“
Odišla do domu a o chvíľu priniesla do záhrady obed. Naložila segedínsky do žltých plastových misiek a zapichla do nich hliníkové lyžice.
„Zase kapusta?“ zašomral som. „Ja chcem slivkové knedle s makom!“
„Iné nemáme!“ vybafla babka. „Keď nechceš, hovno zec!“
Babka sa so mnou nepárala.
A tak som sa teda pomaly do jedla, lebo som nechcel zostať hladný.
Zato tetka Veruna sa oblizovala až za ušami. Ústa mala zagebané od kapusty, ktorú si plnými lyžicami ládovala do bezzubých úst.
„Naša sesterka z Ameriky, tá lúbila kapustu,“ huhňala, žúvajúc. „Vždy, keď sme sekali kapustu na zimu, ona obhrýzala hlúby, čo sme nechávali pre svine. Já som sa jjé spýtala, či je svina, keď hich tak chrúme, ale ona mi povedala, že jjé chucá. Strašne hich mala rada — tié hlúby. Tak sme sa na niéj nasmáli, až do hrúzy. Hahá,“ smiala sa, až jej zase bolo vidno bezzubé ďasná.
„Vy máte sesternicu v Amerike?“ spýtal som sa.
„Áno, Maryška sa volala,“ prikývla tetka. „Ujco odešiel do Ameriky, lebo tu bola biéda a nechal Maryšku u nás, lebo bola maličká. Posiélal z Ameriky penáze, a keď Maryška vyrosnula, išla do Ameriky za ním. Aj mój otec, tvoj pradedo, bol v Americe. Kto vie, či Maryška ešše žíjje…“
Tetka si utrela ústa zasoplenou vreckovkou, zapila jedlo pivom, odgrgla si a vyvalila sa na lavicu pod čerešňou, aby si zase schrupla.
Hneď po obede som letel do šopy, aby som sa pohrabal v jej haraburdách. Škoda by bolo vyhodiť nejakú súcu vec.
Tetka bola starinárka, čo znamenalo, že všetko zbierala a nič nevyhadzovala. Tak som v kope našiel zo tri kresťanské kríže, starý hliníkový príbor, pokazený dáždnik, staré dolámané kuchynské nože, deravé sitko, obité hrnce, staré vydraté kabáty, roztrhané kabely, dve ľavé topánky a kopec šatstva. Tieto veci ma ale nijako nezaujali.
Zato starodávny ručný mlynček na kávu bolo škoda vyhodiť, a tak som ho hneď odložil bokom.
Objavil som aj malý, zaprášený kufrík s okovanými rohmi. Sfúkol som z neho prach a otvoril ho. Vnútri som uvidel nejaké fotografie a mince. Bez ďalšieho skúmania som ho zatvoril a tiež odložil bokom, že si ho zoberiem.
Potom som sa ešte prehrabával vo veciach, ale nič súce som už nenašiel.
Doma som dôkladne preskúmal svoje nové poklady. Starodávny mlynček som utrel mokrou handrou a potom som ho vystavil do poličky. Pekne sa vynímal medzi starými fľašami, ktoré som raz vyňúral u babky na povale.
V tom malom okovanom hnedom kufríku som našiel čiernobiele rodinné fotky, farebné pohľadnice, mince z prvej Československej republiky a zo Slovenského štátu, ale aj staré dokumenty v slovenčine a v nejakom cudzom jazyku, ktorému som nerozumel.
„Mag-yar-or-s-zág,“ krkolomne som čítal nápis na jednom papieri. Došlo mi, že to bude asi po maďarsky, aj keď som nechápal, ako tetka mohla prísť k maďarským listinám. Bol som ešte veľmi mladý a nepoznal som historické súvislosti. Všetky veci som teda vložil naspäť do kufríka a kufrík som uložil na bezpečné miesto pod posteľ.
S tými Maďarmi mi to ale neprestávalo vŕtať v hlave. A tak som sa pri večeri spýtal otca: „Čo mala tetka spoločné s Maďarmi, keď mala maďarské papiere? Čo bola Maďarka?“
„Tetka a Maďarka?“ zasmial sa otec. „To teda nie. Vieš, tetka sa narodila ešte za Rakúsko-Uhorska a tie papiere sú určite z tej doby. Asi to sú nejaké papiere z matriky, alebo nejaké vysvedčenia, aj keď to asi ťažko, lebo tetka do školy nechodila.“
„A to sa vtedy písalo po maďarsky?“ spýtal som sa neznalo.
„Áno,“ odpovedal otec.
„A prečo, keď sme Slováci?“ čudoval som sa.
„To bola taká zváštna doba,“ zahovoril to otec. Príliš sa v histórii nevyznal.
„A prečo tetka nechodila do školy?“
„Lebo bola čudná. Za mlada bola veľmi tvrdohlavá. Raz ju v škole učiteľ vyvolal z maďarčiny a pretože mu nevedela odpovedať po maďarsky, dostala trstenicou. Schovala sa pod lavicu a nechcela odtiaľ vyliesť. Zaťala sa a nikto ju viac do školy nedostal. Potom pásla kravy a ovce, a tak sa nenaučila ani písať, ani čítať. Je analfabetka. V zdravotnej karte má napísané, že je mentálne retardovaná, zaostalá. Keď vyrástla, chodievala do služby ku sedliakovi na Moravu a neskôr sa presťahovala sem do mesta. V nemocnici kŕmila svine a čistila im chlievy. Popri tom sa starala o nás, lebo tvoja babka pracovala.“
„A prečo tetka nemá nijaké deti?“ vyzvedal som ďalej.
„Pretože nevedela písať, všetci muži ju mali za hlúpu a nechceli ju. Nakoniec si našla jedného a ako naschvál vydala sa práve za takého fúzatého Maďara, čo škúlil na jedno oko a rád si vypil. Sándor Szentési sa volal a zomrel už dávno. No a vieš, to bolo také manželstvo… Preto tetka nemá nijaké deti.“
„Hm,“ zahmkal som. Nerozumel som tomu veľmi.
Tetka bola pre mňa nepochopiteľnou bytosťou z iného sveta. Bola stará ako Matuzalém, pamätala si feudálne časy Rakúsko-Uhorskej monarchie, prežila prvú aj druhú svetovú vojnu, prvú Československú republiku, Slovenský štát a teraz žila v socializme. Ľutoval som ju, že tak smutne dopadla kvôli Maďarom. Nebyť nezrozumiteľnej maďarčiny, ktorú ju nútili sa učiť, možno by sa nezaťala a nezanevrela na školu. Možno by sa dokonca naučila aj písať a našla si súceho muža a mala s ním deti. Takto zostala na staré kolená úplne sama a musela dožívať v domove dôchodcov. Žiaľ, nemohol som jej nijako pomôcť, a tak som ju neskôr v domove dôchodcov aspoň navštevoval.
***
O Maďaroch som sa dozvedel viac v škole.
„Diktát dopadol katastrofálne. Ka-tas-tro-fál-ne! Počujete?!“ hromžila ukrutná súdružka Bátoryčka na Slovenčine.
Podobne ako Korytnačka, ani Bátoryčka nemala všetkých pohromade. Vyslúžila si prezývku po najväčšej sadistke všetkých čias, pretože ako zanietená národniarka nás fyzickým mučením nútila drviť sa slovenčinu. Kostnatá ako smrtka, stále len spomínala Štúra a veci národné. To bolo len samé – Štúr sem, Štúr tam.
„Štúr sa z vás musí v hrobe obracať!“ jačala raz na celú našu triedu, mávajúc zaťatou päsťou. „Keby jeho nebolo, dnes by ste všetci do jedného rozprávali po maďarsky! Keby vedel, akí nevďačníci z vás vyrastú, nešiel by bojovať v roku meruôsmom za veci národné! Nepostavil by sa so zbraňou v ruke maďarskému vojsku! Však, Červenková? \emph{Žyť} s tvrdým \emph{y}! Nie len na hlave, ale aj v hlave treba mať! Málo troviť, veľa tvoriť! Keď vy nebudete tvoriť, nikto nebude! Vy ste budúcnosť slovenského národa!“ Tu sa hrozivo odmlčala a po chvíli mrazivo zahlásila: „Viete, čo bude nasledovať… Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku! Otvorte si posledný diktát!“
Veľmi dobre sme vedeli, čo malo nasledovať. Buchnátovanie, ktorého sme sa všetci hrozili.
Neochotne sme si otvorili zošity. Číslo napísané červeným perom predstavovalo počet chýb, ktoré sme urobili. Bola to výška nášho trestu.
Bátoryčka zaťala kostnatú ruku v päsť, vysunula ostrý článok prostredníka, a recitujúc bojovú báseň Mor Ho! od Sama Chalupku, uštedrila každému toľko buchnátov, koľko krát sa v diktáte pomýlil. Verila, že iba tvrdým výcvikom z nás môže vychovať hrdých Slovákov. Účel svätil prostriedky.
„Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia,“ tu uštedrila štyri buchnáty za štyri tvrdky prvej obeti, až sa dotyčný vykrútil od bolesti. „Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu,“ ďalší nešťastník dostal do chrbta svoj podiel. Takto pokračovala, až si zgustla aj na Jarovi Slížikovi, ktorý sedel vedľa mňa, a nakoniec aj na mne. „A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!“ A tu ma udrela do chrbta tak silno a nešťastne, až sa mi do očí natlačili slzy. Keď videla, ako ma prehlo, zahlásila: „Aspoň sa nebudete pred nikým hrbiť!“
„Krava!“ potichu som precedil cez zuby, keď sa vzdialila.
Bátoryčku som nenávidel, a tak som sa rozhodol, že to Šmecovej – tak sa totiž v skutočnosti tá striga volala — všetko vrátim.
Hneď na ďalšej hodine sme mali Matiku s triednou učiteľkou, do ktorej som bol po uši zaľúbený. Zasnene som ju sledoval z lavice a túžil po tom, aby si všimla moju existenciu. A tu som dostal nápad. Mohol som zabiť dve muchy jednou ranou.
Po hodine som prišiel za ňou ku katedre a spýtal sa: „Súdružka učiteľka, môžem sa vás niečo spýtať?“
„Čo také, Adam?“ usmiala sa na mňa matikárka.
Nadýchol som sa a vtedy to prišlo: „Povedzte mi, prečo je súdružka Šmecová taká sprostá?“
Úsmev zmizol. Triedna sa na mňa prísne pozrela a ostrým hlasom vyštekla: „Čo si to povedal?!“
Nezdalo sa mi, že by som hovoril potichu alebo nezrozumiteľne, no aj tak som jej to zopakoval: „Chcem sa vás spýtať, že prečo je súdružka Šmecová taká sprostá…“
Prásk! Takú facku som dostal, až mi hlavu vytočilo na stranu.
„Nabudúce sa také sprosté otázky nepýtaj!“ skríkla matikárka a odišla.
Zase som sa stal predmetom záujmu ostatných súdružiek učiteliek. Opäť na mňa ukazovali, že – to je ten chalan, čo to povedal.
Aj keď facka chvíľu bolela, Bátoryčka sa odvtedy nikoho viac nedotkla. Stálo to za to.
***
Len čo sa suseda Vanusová vrátila z Ameriky, hneď nám zaklopala na dvere, aby mojím rodičom zreferovala, ako dobre sa tam žije. Vraj počas návštevy vzdialených príbuzných toho o Amerike veľa zistila. Viedla všetky tie podvratné reči o tom, aký tam je raj na Zemi a ako sú tam všetci bohatí. Mama s ocom s otvorenými ústami počúvali všetky tie neslýchané veci a len neveriacky krútili hlavami. Aj ja som dobre počúval a neušlo mi jediné slovo, veď také kacírske reči sa nepočujú každý deň!
„Každý tam má auto! Dokonca aj obyčajná upratovačka!“ šepkala Vanusová potichu, pretože v tej dobe aj steny mali uši. „V reštauráciách zaplatíte päť dolárov a môžete jesť, koľko sa do vás zmestí! A banány a pomaranče majú v každom obchode! Tam nemusia na ne stáť hodinu v rade ako u nás! A cestovať môžu z jedného štátu do druhého a nepotrebujú ani vízovú doložku! Viete si to predstaviť? Tam je skutočná sloboda! Tam sa žije sto krát lepšie ako tu! Ale zaprisahávam vás, nechajte si to iba pre seba! Keby sa eštébaci dozvedeli, čo vám tu hovorím, zavreli by ma do basy ako protištátny živel!“
Práve Vanusová vo mne vzbudila záujem vidieť Ameriku na vlastné oči. Amerika bola iným svetom a naším najväčším nepriateľom.\ddd
Krátko po Vanusovej prednáške o Amerike nám na Občianskej náuke zarytá súdružka Komunistka masírovala mozgy.
„Rozdiel medzi komunizmom, socializmom a kapitalizmom je veľmi jednoduchý. Najnespravodlivejší je kapitalizmus, kde vládnu buržuji, ktorí vlastnia všetok výrobný kapitál a vykorisťujú proletariát. Na rozdiel od toho socializmus je spravodlivejší, lebo v ňom vládne robotnícka trieda. Hovoríme tomu diktatúra proletariátu. Všetci vlastnia všetko a nikto nevlastní nič. Každý dostane za svoju prácu toľko peňazí, koľko si zaslúži. Najspravodlivejší je ale komunizmus, v ktorom nie sú žiadne peniaze. V komunizme každý pracuje toľko, koľko môže a zoberie si iba toľko, koľko potrebuje. Komunizmus je ideálom, ku ktorému sa približujeme. Hovoríme, že komunizmus budujeme.“
Napäto som počúval a celé mi to akosi nesedelo. Doma som predsa jasne počul o americkom kapitalizme len samú chválu.
Súdužka Komunistka pokračovala: „V našej socialistickej spoločnosti sa o všetko delíme a slabým pomáhame. V Spojených štátoch amerických tomu tak nie je. Žijú tam ľudia bez práce, ktorí sa nazývajú \emph{nezamestnaní}. Niektorí sú takí chudobní, že hladujú a potom žobrú. Tí sa nazývajú \emph{žobráci}. A niektorí dokonca nemajú ani kde bývať. Tí sa zase volajú \emph{bezdomovci}. Niektorí ľudia tam zo zúfalstva berú drogy a tí sa volajú \emph{narkomani}. V našej socialistickej spoločnosti nezamestnaných, žobrákov, bezdomovcov, ani narkomanov nemáme, pretože naša socialistická spoločnosť sa postará o všetkých.“
Že by to bolo so socializmom také ružové? Nemyslel som si to. Prečo nám nepovedala o tých banánoch a pomarančoch, ktoré spomínala Vanusová? Nahnevala ma. A tak som sa, napriek Vanusovej zaprisahávaniu, prihlásil a súdružka Komunistka ma nanešťastie vyvolala.
„Čo by si rád, Adam?“ spýtala sa.
Postavil som a spustil som: „Klamete! To vôbec nie je pravda, čo nám tu hovoríte!“ Súdružka Komunistka vytreštila oči, a aj keď som videl, ako jej začínajú vlasy dupkom vstávať, odvážne som pokračoval: „Naša suseda, súdružka Vanusová, v Amerike bola a ona jasne hovorila, že v Amerike sa majú ľudia lepšie ako u nás! Sto krát lepšie ako u nás! Vraj tam aj obyčajná upratovačka má auto a…,“ odrapotal som všetko presne tak, ako som to počul. Nezabudol som ani na zázračné reštaurácie a hojnosť tropického ovocia.
Keď som konečne skončil, spokojný so svojím výkonom, čakal som na zaslúžené ocenenie mojich vedomostí. Pochvala však neprišla.
„Čože?! Čo si to povedal?!“ odula sa súdružka Komunistka, ktorej sa behom pol minúty zrútil jej desaťročia budovaný socialistický ideál. Zobrala si svoje veci z katedry a demonštratívne odpochodovala z triedy.
Zľakol som sa.
Súdružka komunistka sa už do triedy nevrátila. Až do konca hodiny sme zostali sami. Za tých dvadsať minút som mal dosť času na premýšľanie o dôsledkoch svojho konania. Spomenul som si na Vanusovej slová, aby sme o týchto háklivých veciach nikomu nehovorili. Videl som tú chuderu zavretú v base. A to všetko iba kvôli mne.
Cez prestávku sa na mňa opäť chodili pozerať ostatné súdružky učiteľky a zase hovorili, že — to je ten chalan, čo to povedal.
***
Na moje veľké prekvapenie sa nijakí eštébaci neobjavili. Vanusová aj naďalej chodievala do školy, akoby sa nič nebolo stalo. Ibaže od toho času sa v našom štáte začali diať zvláštne veci. Netrvalo ani tri mesiace a komunistický režim padol. Verím, že za to môže práve moje vystúpenie v triede. Určite sa moje reči o dokonalej Amerike virálne rozšírili cez spolužiakov na ich rodičov a od nich na celý štát.
Na čele bojového šíku revolúcie stála Bátoryčka. Za ňou som stál ja s Jarom Slížikom. Naše hrude zdobila trikolóra — rovnosť, bratstvo, sloboda. Súdružka Komunistka sa držala v úzadí. Nakoniec aj ona prezliekla kabát.
Zrazu sa roztrhlo vrece so slobodou. Nezískali sme iba slobodu slova, ale prišla aj vlastná štátnosť. Po slovenských vrchoch sa rozhoreli vatry zvrchovanosti. Hoci som neveľmi rozumel tomu, aké dôsledky nám to prinesie, tešil som sa s ostatnými, že veci sa konečne pohli správnym smerom. Aspoň tak sme verili. Ani neviem, prečo. Asi tá samostatnosť bola pre nás dôležitá.
A tak prišiel vytúžený kapitalizmus a demokracia.
Naivne sme si mysleli, že teraz sa nám už Amerika konečne otvorí. Že nás objíme ako milovaných bratov. Nie. Všetko bolo úplne ináč. Kým za socializmu nás do Nového Sveta nechceli púšťať tí \emph{zlí} komunisti, teraz nám v tom bránili samotní \emph{dobrí} Američania.
No čo, do Ameriky sa dostať nedalo, tak sme si ju začali budovať doma. Len sme to akosi zbrali zo zlého konca — od žobrákov, bezdomovcov, narkomanov a nezamestnaných. Aj moja mama prišla o prácu. A neskôr aj môj otec. Česť práci!