Som na chalanov, alebo nie?
Tak na túto otázku som sa po rokoch pochybností rozhodol definitívne nájsť odpoveď. Mal som dvadsaťšesť, robil som si interne doktorát, a bol som teda už dosť starý na to, aby som si aj ja niekoho našiel. A keďže s dievčatami mi to akosi nešlo, povedal som si, že skúsim zistiť, či náhodou nie som na chalanov, lebo isté náznaky tu boli. Rozhodol som sa pre osobný rozhovor s gejom. Obával som sa len toho, aby sa na mňa dotyčný nezačal lepiť ako pred desiatimi rokmi Cigán Imrich na kožnom. Alebo ako jeden študent, ktorý ma raz obchytkával v internátnom výťahu. Povedal som si, že v tom prípade by som sa jednoducho zdvihol a odišiel preč.
Veru, od kožného oddelenia sa toho veľa udialo a zmenilo. Najmä ja som sa zmenil. Akosi som vnútorne dozrel a už sa to nedalo dlhšie skrývať.
Odkedy som sa cez internetovú zoznamku dohodol na stretku so Stankom, prešli dlhé tri týždne. Keď mi konečne zavolal, veľmi som sa potešil.
„Čau, tu Stanko,“ ozval sa v telefóne nežne huhňavý hlas chlapca z inzerátu. „Máš dnes chuť na to stretko?“
„Čau, no jasné!“ potešil som sa, veď mi zabralo celé dva týždne písania, kým som sa s ním na niečom dohodol. „Kde a kedy?“
„Môžeš aj teraz? Stretneme sa pri intrákoch. Budeme dvaja.“
„Dvaja?“ čudoval som sa, lebo Stanko mi písal, že nikoho nemá.
„Áno, dvaja,“ zopakoval.
„No dobre teda. Tým lepšie.“
Hoci mal Stanko iba devätnásť, vybral som si ho, pretože práve v jeho inzeráte plnom nehy a priateľstva som nachádzal svoje vlastné slová. Tiež som v jeho profile vyčítal, že má modré oči -presne ako Filip, spolužiak na výške.
Filip – práve pri ňom som prežíval zvláštne pocity, s ktorými som sa dlho nevedel vysporiadať. Na jednej strane ma tešili a nutkali dotknúť sa ho, no na strane druhej som pri nich veľmi trpel, lebo som sa o nich nemohol nikomu zdôveriť. Bol som celkom sám a žil som vo vlastnom svete paranoických obáv z odhalenia. Keď sme boli so spolužiakmi na chate, ležali sme na spoločnej posteli a ja som nemohol dať nič poznať, iba som počúval, ako si odfukuje. Vedel som, že so mnou niečo nie je v poriadku. Srdce mi búšilo vzrušením. Desil som sa, že ma druhí budú považovať za teplého a robiť si zo mňa posmešky. Dúfal som, že to všetko je len nejaká dočasná záležitosť, že čas to vyrieši, že príde tá pravá blondínka, ktorá ma z toho vytiahne. Občas ma miatlo, že som sa obzrel aj za dievčatami, avšak omnoho zriedkavejšie ako za peknými chalanmi. Bol som teda na dievčatá, či na chalanov? Bilo sa to vo mne. Aby som nebudil podozrenie a zakryl chaos vo svojej duši, často som sa správal heteráckejšie ako heteráci a okázalo som obdivoval ženské stereotypy, ktoré pre mňa absolútne nič neznamenali. A pritom som myslel na Filipa, na jeho športovú postavu, žiarivý úsmev a modré oči. Veľakrát som premýšľal o tom, či som doňho zaľúbený, alebo som ním posadnutý. Snáď oboje súčasne. Nikdy som mu o tom nepovedal, a keď sa škola skončila, bol som rád, že ho viac neuvidím.
Keď som dorazil k internátom, Stanka nikde nebolo. Už som vyťahoval mobil, že mu zavolám, keď som zrazu zbadal dvoch mladých vysmiatych chlapcov, ktorí ku mne kráčali ruka v ruke. Zatmilo sa mi pred očami. Akí boli len krásni. Jeden cukrík sladší ako druhý. Neboli to žiadni krvilační úchyláci, ani fúzatí muži v čiernej koži, ale úplne obyčajní chalani ako ja.
Obaja mali modré oči a svetlé vlasy, akurát ten vyšší mal trochu gélu a vyzeral mladšie. Z ich nosov som sa doslova roztápal. Boli ako skokanské mostíky, aké majú herci z Hollywoodu.
„Ahoj,“ zahuhňal nižší z tej dvojice a podal mi ruku: „Ja som Stanko.“ Potom ukázal na svojho priateľa: „A toto je Zdenko.“ Rozprával tak zvláštne nosovo ako nejaké rozprávkové zvieratko, akoby sa k niekomu túlil.
„Ahojte, ja som Adam,“ predstavil som sa a pri dotyku našich rúk som znovu prežíval filipovské šteklenie v žalúdku. „Ideme si sadnúť?“
V študentskej krčme som mal možnosť oboch si bližšie obzrieť. Naozaj boli dokonalí — pekne oblečení, štíhli, s peknými tvárami. Rozmýšľal som, ktorý z nich sa mi páči viac, ale nevedel som sa rozhodnúť. Nakoniec som prišiel na to, že by som si ich musel zobrať oboch.
„So Zdenkom som sa zoznámil iba včera a teraz sme spolu,“ začal Stanko. „To len na vysvetlenie. Keď už som ti sľúbil, že sa s tebou stretnem, chcel som to aj splniť.“
Iba včera?
Trochu prirýchle zoznámenie na môj vkus. Hoci si so mnou písal dlhšie, predsa mi nedal prednosť. Samozrejme, že nie, veď čo sa týkalo výzoru, oproti Zdenkovi som hral druhú ligu. Zaujímalo by ma, čo by spravil, keby to medzi mnou a Zdenkom bolo naopak — vymenil by Zdenka za mňa? Mal som pocit, že áno, že prišiel na stretko nie preto, lebo mi to sľúbil, ale aby sa presvedčil, či nie som krajší. Ako som pochopil z jeho vysvetlenia, krajší som nebol.
„Máš môj obdiv,“ povedal som mu. „Si taký mladý a už máš v sebe jasno. Ja to o sebe nemôžem povedať a pritom som o dosť starší. Vlastne kvôli tomu som sa s tebou chcel stretnúť. Chcem zistiť, či aj ja som teplý. Je to so mnou veľmi zvláštne, lebo ani len kamaráta nemám. Chápeš, mňa nebavia debaty o futbale, ani o ženách. A ešte aj tých pár známych, ktorých som mal, zmizlo, keď si našli priateľky. Som veľmi osamelý. Som prakticky úplne sám a ubíja ma to.“ Žil som naozaj ako prestarnutý vdovec.
„Páčia sa ti chalani?“ spýtal sa ma Stanko priamo.
„Že či,“ usmial som sa a prebehol som pohľadom po oboch krásavcoch. Keď sa moje oči stretli so Zdenkovými, ten uhol pohľadom, akoby som ho pri niečom prichytil. Hneď som vedel, koľká bije. Hoci som nebol nijaký extra fešák, ale iba šedý priemer, predsa som sa mu páčil. Žeby ho priťahovali protiklady rovnako ako mňa? Možno sa mu páčili moje tmavé vlasy ako mne jeho svetlé. A možno bol len na starších ako ja na mladších.
„Neviem, či si teplý,“ povedal Stanko. „Ale viem, že ja som gej a že chcem mať priateľa, ktorého budem ľúbiť a ktorý bude ľúbiť zase mňa. Bude nás spájať niečo výnimočné a krásne. Iba ja a on.“ Vtedy šťuchol do Zdenka, ktorý mu to hneď vrátil. Chvíľu sa klbčili ako dve šteniatka. Veľmi sa mi to páčilo.
Stanko potom pokračoval v prekrásnom rozprávaní o priateľstve. Čoraz viac som si uvedomoval, že mi hovorí z duše. Aj ja som túžil po priateľovi, ktorému by som mohol povedať čokoľvek na svete a on by ma pochopil. A hoci by poznal moje chyby, napriek tomu by ma mal rád. Vypočul by ma, poradil mi a nikdy by ma nenechal trápiť sa. Prichádzal by, keď ostatní odchádzajú. Rozosmial by ma aj v tej najťažšej chvíli. Bol by moja vyvolená rodina. Bolo by to také čisté a rýdze priateľstvo medzi dvomi mužmi. Presne po takom priateľstve som túžil. Lenže keď som ho začal hľadať, prišiel Filip a ja som chcel ešte niečo viac. Intimitu. Nevedel som, ako postúpiť o krok dopredu, ako prelomiť tie ľady, a tak som sa ho raz priamo spýtal, či ma má rád. Pozeral sa na mňa ako na hlupáka a ja som sa presne tak trápne cítil. Aj tak som bol na seba nesmierne hrdý, že som sa konečne osmelil a vložil topánku do dverí. Snažil som sa mu vysvetliť význam priateľstva v platonickom chápaní, no jemu bol tento pohľad na míle vzdialený. „<Nájdi si inú obeť!“> povedal mi nakoniec. Nechcel som dotierať, a tak som sa mu začal vyhýbať. U mňa tým skončil.
Na výške som začal chodiť na kurz angličtiny. Tam som spoznal Dášu, bláznivú prefajčenú lektorku a poriadnu perverzáčku. Tá nás ako prvé naučila slovo exciting — vzrušujúci. „Angličtinu budete milovať, lebo angličtina je exciting!“ vyšpúlila pery hneď na úvod a potom neskôr ešte mnohokrát. Obliekala sa do červených obtiahnutých riflí, vlasy mávala zopnuté gumičkou do krátkeho copíku. Chodila s takým zženštilým Samsonom, Welšanom, brčkavým ryšavým alkoholikom, ktorý kráčal vykrútene ako baletka, ale pritom bol čistý heterosexuál. Tiež bol lektorom a jeho životným mottom boli \emph{sex, drogy a rock\&roll}. Býval kúsok odo mňa, hneď vo vedľajšom paneláku, a tak som s ním chodieval na pivo. Pri ňom som sa učil po anglicky. Samson bol pekné kvietko. Na našom prvom stretku sa ma ako prvú vec spýtal, či mám priateľku. Povedal som, že nie. Tak sa ma spýtal, či mám priateľa. Teraz som už panicky vykríkol NIE! Povedal mi, že na tom nič nie je, byť teplý, a ja som mu povedal, že ALE JA NIE SOM! Skoro som sa vtedy prepadol pod zem od hanby. Hlavne, že som pritom myslel na Filipa. Keď videl, ako ma to berie, zmenili sme tému a začali sme sa baviť o futbale. Hoci sme obaja k nemu mali ďaleko, bola to dostatočne heterosexuálna téma, aby odviedla pozornosť. Dáša mi pre zmenu pomáhala vybaviť pobyty v Amerike. Neskôr sme sa zblížili a ja som ju a Samsona často navštevoval u nej doma. Zvyčajne sa tí dvaja hádali kvôli Samsonovmu pitiu a žiarlivosti. Žiarlil na mňa, ale zbytočne, lebo kým ja som mal Dášu rád a dokonca som s ňou často spával v jednej posteli, nikdy medzi nami k ničomu nedošlo. Podľa Samsona som bol naivný. Raz, keď bola Dáša so Samsonom zase pohádaná, šiel som s ňou na výlet na hrad. Práve vtedy som jej povedal o Filipovi. Dôveroval som jej. Veril som, že práve taká bláznivá osoba ako ona ma najskôr pochopí. Naozaj ma vtedy podržala a povedala mi, že aj Samsonova kamoška z Brightonu je teplá a všetci to berú úplne v pohode. A prezradila mi, že aj ona mala lesbickú skúsenosť, a nie jednu. Bol som jej vďačný. Veľmi mi to pomohlo. Povzbudilo ma to, no aj tak mi trvalo ešte roky, kým som sa odvážil ísť na toto prvé gej stretko so Stankom. Dáša sa medzičasom dramaticky rozišla so Samsonom a začala žiť s mojím dobrým kamarátom, spolužiakom zo základnej školy, ktorého som jej raz predstavil. Chcel som, aby aj on mohol spoznať moju úžasnú kamarátku a lektorku. Na toho Samson žiarlil oprávnene. Hoci bol medzi Dášou a jej novým priateľom priepastný vekový rozdiel, zdalo sa, že im to funguje výborne. Práve vtedy prišiel čas, kedy som sa začal u Dáši cítiť ako piate koleso na voze. Trávil som u nej každý piatkový večer, a kým sa ona v zafajčenej kuchyni objímala so svojou novou láskou, ja som sa na nich iba pozeral — sám. Aj ja som chcel niekoho mať, ibaže Dáša bola príliš tesná železná košeľa. Nevedel som sa od nej odpútať ináč, ako ju opustiť úplne. Jedného dňa som sa jej už neozval. Nezavolal som jej a v piatok som k nej neprišiel. A ona mi tiež nebrnkla, že čo je so mnou. Začal som sa potom stretávať s dievčatami na inzerát, ale bola to hrozná nuda. Žiadne dievča v sebe nemalo Dášinu iskru. Raz som sa stretol s jednou, ktorá ma doslova vyzliekala pohľadom. Po treťom stretku, keď už by sa patrilo ju aj pobozkať, som ju už nechcel vidieť. Nebola škaredá, ale ničím ma nezaujala. A navyše nebola blondínka. Potom som si čoraz častejšie začínal uvedomovať, že viac ako blondínky sa mi páčia práve blondiaci. Až rok po rozchode s Dášou som sa rozhodol stretnúť s gejom. A to sa dialo práve v tejto chvíli.
Toto všetko sa mi preháňalo hlavou, keď som počúval Stankove sladké slová. A po celý ten čas som na sebe cítil uprený pohľad jeho mladšieho priateľa.
Nakoniec som neodolal a obrátil som sa k nemu: „Ty mi tiež niečo povedz! Koľko máš rokov? Osemnásť? Vyzeráš veľmi mlado.“
Zdenko sa zatváril neurčito. Len zahmkal a mykol ramenom. Pochopil som to ako súhlas.
„Hm, osemnásť\dots,“ vzdychol som si a opäť zopakoval to, čo som už raz povedal: „Naozaj vám závidím, že máte vo všetkom jasno už teraz. No nič. Aj keď som stratil veľa času, nikdy nie je neskoro.“
Zdenko sa usmial.
Aké jednoduché. Po rokoch tápania mi stačilo jedno stretnutie, aby mi bolo všetko jasné. Hoci som sa vo svojom živote stretol s mnohými dievčatami, žiadna ma neohúrila. A zrazu jedno stretko s chalanmi a ja som odpadával. Konečne som pochopil, prečo ma tak vzrušovalo pozerať na počítači sexi videá s mladými mužmi. Bol som jednoducho na chalanov.
Úloha teraz znela jednoducho – čím skôr nájsť rovnako pekného chalana, ako boli Stanko so Zdenkom, ktorý by však bol nezadaný.