Román Adam je predkračovaním románu Neviditeľný zdroj.

Eshop vydavateľa s najlacnejšou cenou: https://www.daryzivota.sk/Adam-Neviditelny-zdroj-AKCIOVA-CENA-PRI-POUZITI-KUPONU-VIANOCE-20-08-d100388.htm

„My name is Dáša and I will be your English lector,“ predstavila sa hlasno vysoká mladá žena v červených rifliach. Prebehla po triede veľkými zelenými očami, ktoré na mňa pôsobili hypnoticky. Keď videla, že jej žiadny z nových študentov nerozumie ani slovo, preložila nám to: „Volám sa Dáša a budem vaša anglická lektorka. Opakujem – lektorka! Žiadna učiteľka, ale lektorka! Nie, že ma budete prirovnávať k tým nudným neurotickým učiteľkám, čo učia na stredných školách.“ Vzápätí sa profesionálne usmiala ako najväčšia herečka na svete. „Angličtinu budete milovať, lebo angličtina je exciting!“ Eroticky našpúlila namaľované pery a slastne vzdychla ako v nejakej milostnej scéne na filmovom plátne.

V triede to zašumelo. Nikto jej to nové slovo nerozumel.

„Čo je to exciting?“ vykríkol som.

Vzrušujúca! Angličtina je vzrušujúca!“ Dáša opäť vystrúhala tú istú pózu a všetci chlapci zaslintali, vrátane mňa. Potom sa prísne spýtala: „Je niekto proti?!“ Keď sa nikto neozýval, povedala uveličene: „To som rada.“

Angličtina sa začínala vzrušujúco!

Dáša bola výnimočne pekná mladá tridsiatnička a zdalo sa, že poriadne odviazaná. Nuda nehrozila. Na ženu bola dosť vysoká a hoci mala pevnú konštitúciu, stále pôsobila štíhlo. Krátky cop, zviazaný gumičkou, jej dodával dievčenský výzor. Všetci sme ju milovali od prvej chvíle. Vrátane mňa…

„Zlatúšikovia, mali by sme sa navzájom predstaviť,“ usmiala sa. „Budeme tvoriť jednoduché vety typu: <<Ja sa volám ten a ten a som odtiaľ a odtiaľ.>> Jasné? Jasné!“ Vysvetlila nám, ako sa to povie po anglicky a potom začala sama sebou. „Teraz je rad na vás!“

V triede to zašumelo. Každý začal úporne rozmýšľať, čo a ako o sebe povie.

Keď sa už piaty študent predstavil, že je z toho istého mesta, Dáša nás stopla: „Nuda! Nuda! Počujte, nenudíte sa trochu? Kto vám kázal hovoriť pravdu? Trošku kreativity do toho umierania! Vymyslite si meno, aj mesto!“

Zase to v triede zašumelo. Každý vymýšľal, čo by o sebe prezradil. Aj ja som sa snažil blisnúť. Keď prišiel rad na mňa, povedal som: „My name is Bill Clinton and I am from Lopušné Pažite.“

Všetci sa zasmiali. Atmosféra sa hneď uvoľnila.

„Bill Clinton?“ spýtala sa Dáša.

„No jasné, že váhaš,“ zdôraznil som.

„Aha, takže tu máme Billa Clintona,“ povedala Dáša. Potom sa pozrela na modrookého chalana vedľa mňa a spýtala sa: „A ty, cipúšik, sa ako voláš?“

Všetci sme čakali, čo povie.

„My name is Atlantis and I am from Florida!“ predstavil sa kolega.

„Atlantis? To si sa nazval podľa toho raketoplánu?“ spýtala sa Dáša zvedavo.

„Áno, je to môj obľúbený,“ vysvetlil chalan. „Zaujímam sa o NASA program. Bol som aj na Floride vo vesmírnom centre na Miss Cape Canaveral, aby som si pozrel štart raketoplánu Atlantis.“

Všetci sme sa na chlapca obdivne pozreli. Považovali sme ho za neuveriteľne bohatého, keď si niečo také dovolil. Nechápali sme tiež, ako mohol v tej dobe získať americké víza, keď to v tej dobe bolo prakticky nemožné.

Po Atlantisovi nasledovali ďalší. Objavili sa také mená ako Jozef Visarionovič Stalin, Erik Lazák, Drakula a pochádzali zo Smrdákova, z Horného konca a jeden dokonca z Atlantídy. Takto má vyzerať naozajstná škola hrou.

Zrazu sa otvorili dvere a do triedy vošiel veľký brnbolec. Bez pozdravenia. Naozaj, nebolo vidno nič, len brnbolec zimnej čiapky, ktorý smeroval k Dáši. Neskôr sa ukázala aj veľká aktovka na pleciach a to bolo všetko, čo som vtedy videl. Malé stvorenie niečo potichu riešilo s našou lektorkou, ona mu potom podala kľúče a o chvíľu brnbolec smeroval k dverám a zmizol. Zase bez pozdravenia.

„To bol tvoj syn?“ vykríkol niekto.

Dáša prikývla.

„Si vydatá?“ spýtal som sa.

„Ježiš, niééé!“ povedala to takým spôsobom, akoby manželstvo bolo trestným činom. „K tomu, aby som mala dieťa, nepotrebujem byť vydatá. Na to treba niečo iné\dots“

„Čo k tomu treba?“ rýpal som ďalej.

„Hm,“ Dáša sa pozrela na mňa, zase našpúlila pery a hlbokým hlasom odpovedala: „Niečo inééé, zlatúšik!“

„Ja ju žeriem!“ pošepol som Atlantisovi.

Atlantis sa zachichúňal, akoby počul dobrý vtip. Zdalo sa, že Dáša je aj jeho krvná skupina.

Zrazu Dáša zatlieskala a vykríkla: „Dobre, teraz si spravíme fajčpauzu, lebo mám absťáka! Chýba mi nikotín! Zoberte si veci, lebo zamykám učebňu!“

Pred akadémiou si Dáša zapálila, a vydychujúc cigaretový dym, slastne vzdychla: „Áááh, lepšie ako sex\dots“

„… ktorý máš asi často!“ zase som si rýpol.

Všetci čakali, ako zareaguje Dáša.

„To hovorí ten pravý. Ako keby si to ty nerobil.“

„Trikrát denne. Raz s Ančou,“ pozrel som sa na svoju ľavačku, „a dva krát s Marou,“ pozrel som sa na svoju pravačku.

Všetci sa smiali.

„Náhodou,“ povedala Dáša, „ja som počula, že keď žena papká jogurtík, tak má z toho biele zuby.“ Keď videla, že sa všetci rehlia, dodala: „No, čo? Ja mám zuby žlté od fajčenia!“

„Od akého? Cigarety alebo niečo iné?“ stále som rýpal.

„Csss!“ odula sa Dáša naoko.

Do toho sa zamiešal Atlantis: „Náhodou, dobrá fajka nie je zlá, hehe,“ a aj on si potiahol z cigarety.

Rozosmial som sa. Aj keď som niečo také ešte nezažil, predsa mi tá hláška prišla smiešna.

„Perverzáci!“ ohradila sa Dáša naoko urazene.

„Ty, Dáša,“ začal som, „koľko cigariet vyfajčíš denne?“

Zamyslela sa: „Hm, takých šesťdesiat. Ale niekedy aj viac, keď mám nervy.“

„Fúha,“ prevrátil som očami. „To si teda poriadna hulička!“

Zase as všetci zasmiali, ale najviac Atlantis.

Tu som sa k nemu obrátil: „Ty, počuj, vysvetli nám, ako si sa vlastne dostal do tej Ameriky. Veď dnes sa skôr staneš prezidentom, ako získaš americké víza.“

„Ehm, vieš, známosti,“ zahovoril to Atlantis tajomne a viac neprezradil.

Zrazu z budovy akadémie vyšiel akýsi čudný chlap. Mal brčkavé ryšavé vlasy, náušnicu v uchu, miniatúrny nos a cez plece prehodenú starú koženú kabelu. Zdalo sa, že sa kamsi veľmi ponáhľa. Prepletal nohami ako čínska gejša. Taký bol našponovaný, akoby mal v zadku zapichnutý kolík. Úplne ako nejaký teploš. Keď prešiel okolo mňa, zacítil som alkoholový závan.

Chlapík by bol rýchlo odkráčal preč, keby sa zrazu neozvala Dáša.

„Hello, baby!“ zakričala.

Dotyčný sa zarazil.

Nechápal som, prečo Dáša prepla do angličtiny. Vzápätí som to pochopil. Neznámy chlapík bol totiž Angličan.

„Oh, hi, baby, I’m late. Ja bežat učit gymnasium,“ vysvetlil priteplene.

Zrazu mi to všetko do seba zapadlo. Teplé pohyby, priteplený hlas, náušnica v uchu — prvý Angličan, ktorého som v živote stretol, bol teda homosexuál.

Zrazu sa však stalo niečo, čo ma úplne šokovalo. Tento teplý chlapík sa zastavil, vrátil sa k Dáši, a pobozkal ju. Potom sa otočil a vytočene upaľoval preč.

Zostál som stáť s otvorenými ústami. To čo bolo, že teplý bozkáva ženu?

„Kto to bol?“ spýtal som sa Dáši.

„Ále, to je Simon,“ odpovedala. „Prišiel sem učiť z Walesu.“

„Podľa mňa je teplý,“ neodpustil som si poznámku. „Videla si, ako kráčal? A ako rozprával? A tú náušnicu v uchu?“

„Simon nie je teplý,“ povedala Dáša.

„Odkiaľ vieš?“

„Odkiaľ asi?“ zatvárila sa, akoby s ním spávala. „A vôbec, to nevieš, že všetci ľudia sú bi?“

„To akože aj ty?“

„Samozrejme! Aj ty!“

„No, neviem!“ zapochyboval som. „A prečo, preboha živého, prišiel na Slovensko?“

„Chcel ísť do Španielska za sestrou, ale voľné miesto bolo len na Slovensku. Tak išiel sem.“

„Chudák\dots,“ zhodnotil som Simonovu tragickú situáciu.

„Nechceš tým, dúfam, povedať, že na Slovensko sa chodí za trest?“ spýtala sa Dáša naoko urazene. Hneď som v nej rozpoznal hrdú vlastneku.

„Nie, nie, jasné, že nie!“ zaspätkoval som. „Na Slovensko sa chodí za odmenu! Slovensko je tá najúžasnejšia krajina na svete!“

„Áááno,“ vzdychla Dáša zmyselne ako pracovníčka erotických služieb a milo sa na mňa usmiala.

Vnútorne mi to celé aj tak nesedelo. Ak bol ten chlapík na ženy, tak sa na ňom príroda poriadne vyhrala.

„Mimochodom,“ ozval som sa znova, „cítil som z neho alkohol. Asi mal vyžuté. Určite je to nejaký alkoholik.“

„To si asi cítil jeho sprej na astmu,“ bránila ho Dáša.

„No neviem,“ povedal som nedôverčivo. „Podľa mňa mal vypité.“ Bol som presvedčený, že som cítil alkohol. Nakoniec mi to nedalo a opýtal som sa: „A kedy nás bude učiť?“

„Jój, ešte máte čas, lebo nič neviete!“ mávla rukou Dáša.

To bola škoda. Rád by som sa s ním porozprával.

***

Zbytočne som sa na začiatku obával, že ma angličtina bude nudiť. Vďaka svojej odviazanej osobnosti nám Dáša spravila z každej hodiny šou. Poctivo som sa učil nové slovíčka a bol som prekvapený, ako rýchlo napredujem. Okrem bežných slovíčok som však chcel poznať aj tie, ktoré sa v slovníku nenachádzali. Hovorím menovite o nadávkach.

„Kedy nás naučíš nejaké anglické nadávky?“ spýtal som sa raz Dáši na hodine.

„Ešte nevieš povedať slušné veci a už by si chcel nadávať?“ zasmiala sa.

„No jasné!“ vyhlásil som. „Ako pošlem do riti nejakého namysleného Angličana, keď ma naserie?“

„Pravdu máš, také veci treba vedieť!“ súhlasila Dáša. „Simon napísal zoznam nadávok pre jedného študenta. Spýtam sa ho, či ho ešte má.“

„Super!“ potešil som sa.

To sa bude frajeriť pred druhými, ako ja viem nadávať po anglicky! A nebudú to len také obyčajné nadávky, ale tie najoplzlejšie perly priamo od samotného veľkého Simona z ďalekého Anglicka!

Na konci hodiny nám Dáša dala domácu úlohu. Mali sme napísať esej.

„Len, prosím vás, nepíšte pravdu ako minule!“ vystríhala nás. „Pravda je nudná! Trošku sa umelecky prejavte! Trošku tvorte! Kto esej neprinesie, nech sa bez čokolády ani neukazuje! Dobre viete, že som na nej závislá.“

Na odchode som sa zastavil pri nej: „Dáša, napíšem ti takú esej, že odpadneš! Čau!“

„Nohy si dolám!“ zakričala Dáša za mnou.

Doma som si pustil fantáziu z uzdy a trochu sa rozpísal. Vymyslel som si, že som prezidentom a bývam v Bielom dome.

„I live in luxury White House at a distance beach. The White House is ever so fashionable and is maximal. It is such big, that I cannot, where’s bar. There’s 150 livingrooms, 30 cloakrooms, 10 kitchens and 365 bedrooms. For fourteen deck is seesaw and for ground floor is counterfeit, primeval forest. Indoors live just me, Mara and my dutiful dog Cat. There look after six girls for me. Their names are Madonna, Lucy, Nastasja, Claudia, Rebecca and Anabela. I love my palace behalf accommodators, behalf the red color of palace, behalf its beautiful bearing. About house are big deals. Near is atomic-plant. I am glad I am Bill Clinton.“

Pokúšal som sa napísať veľmi zlou angličtinou: „Žijem v luxusnom Bielom dome na vzialenej pláži. Biely dom je veľmi moderný a obrovský. Je taký veľký, že neviem, kde je bar. Je v ňom 150 obývačiek, 30 záchodov, 10 kuchýň a 365 spální. Na štrnástom poschodí je hojdačka a na prízemí je napodobenina pralesu. Vnútri žijem iba ja, Mara a môj verný pes Mačka. O mňa sa stará šesť dievčat. Volajú sa Madonna, Lucy, Nastasja, Claudia, Rebecca a Anabela. Milujem svoj palác kvôli slúžkam, kvôli červenej farbe koberca, kvôli náhernému okoliu. Okolo sú veľké jedle. Blízko je atómová elektráreň. Som rád, že som Bill Clinton.

Keď som mal esej hotovú, mädlil som si ruky, ako som s Dášou dobre vybabral. Celý text som totiž spravil na počítači pomocou prekladača. Preklad bol však taký katastrofálny, že keď ho Dáša uvidela, chytila sa za hlavu a radšej dala esej opraviť Simonovi. Simon najskôr začal opravovať len malé chyby, ale keď videl, koľko ich je, rovno prepísal celú esej odznova. Nakoniec vyhlásil: „Ten, kto toto napísal, musí byť pekne crazy.“

***

Simon sa začal pravidelne objavovať na Dášiných fajčpauzách. Očividne chcel zbaliť Dášu. Prirodzene, že aj ja som ho chcel spoznať viac, no na rozhovor s ním som si zatiaľ netrúfal. V jeden decembrový podvečer som v sebe nakoniec nazbieral dosť odvahy a konečne som sa mu prihovoril. Na svedomí to mal práve Atlantis, ktorého som si zo všetkých študentov obľúbil najviac.

Zababušený v zimnej bunde, Simon stál na schodoch pri vchode. Fajčil a čakal na Dášu, lebo tá si odbehla kúpiť svoju drogu — varenú čokoládu z automatu. Ja s Atlantisom sme práve stáli neďaleko a potajomky sme si ho obzerali.

„Podľa mňa je teplý,“ pošepol som svojmu spoločníkovi. „Zbytočne to hrá na Dášu, že ju balí. Mňa neoblbne. Pozri sa na tú náušnicu!“

„Myslíš?“ Atlantis našpúlil pery a kútikom oka preskenoval Simona. „Tak ho zavolaj na fajku, hehe!“

Zachechtal som sa. Prišlo mi smiešne, ako Atlantis žartuje na homosexuálnu tému.

„Myslíš, že rozumie po slovensky?“ spýtal som sa ho.

„Neviem, vyskúšajme,“ navrhol Atlantis. Pootočil sa smerom k Simonovi a povedal trochu hlasnejšie ako obyčajne: „Kokot!“ Hovoril to akože mne, ale v skutočnosti to patrilo Simonovi.

Čakali sme na reakciu.

Simon sa ani nepohol.

„Vidíš, nerozumie!“ povedal Atlantis.

„Alebo nechce rozumieť,“ namietol som. „Ak sa naučil niečo po slovensky, tak určite nadávať. Len sa robí, že nič nepočuje. Musíš hlasnejšie.“

„Však nič nerozumieš?“ o poznanie hlasnejšie sa spýtal Atlantis. Zase to akože hovoril mne, ale patrilo to Simonovi.

Simon ani tentoteraz nereagoval.

„Vidíš, ničomu nerozumie!“ trval na svojom Atlantis.

Tajne sme si Simona obzerali, no on o nás záujem nejavil.

„Mám sa ho niečo spýtať?“ obrátil som sa na Atlantisa.

„Spýtaj,“ mykol plecom Atlantis.

„Ale čo, keď neviem dokopy nič povedať?“

„Ja neviem. Niečo mu povedz.“

„Dobre.“ Priblížil som sa k Simonovi a spýtal sa základnú anglickú frázu: „How are you, Simon?“

„Mám sa dobrý, dakujem. Ty?“ odpovedal Angličan po slovensky, očividne potešený, že má spoločnosť.

„I am fine, thanks,“ usmial som sa. „Where are you from?“ Aj túto frázu som ešte zvládol.

„Ja som z Anglicko,“ odpovedal Simon znovu po slovensky.

„And how do you like Slovakia?“

„Dakujem, Slovensko velmi pekný,“ odpovedal Simon.

A to bola celá debata, na ktorú som sa vtedy zmohol. Viac slov som nepoznal. Našťastie práve vtedy prišla Dáša a vysypala na Simona niekoľko nežných slov. Potom sa už Simon venoval iba svojej baby.

Bolo to zaujímavé, že akýsi Angličan prišiel na Slovensko, keď mnoho Slovákov túžilo zo Slovenska vypadnúť preč. Zaujímal ma jeho ďalší osud v našej hornatej krajine.