Vyrástol som, prišla výška. Keď už som žil na tejto Zemi, chcel som študovať niečo, čo by mi mohlo pomôcť poodhaliť zmysel života. Tak som sa rozhodol študovať matematiku. Matematika je univerzálna veda, nezávislá od všetkých politických systémov a krajín. Uplatnil by som sa s ňou aj na Marse, keby tam žili nejaké bytosti. Aspoň tak som si myslel. Matematiku som mal naozaj rád. A rozumel som jej. Stal sa zo mňa taký typický kockáč.
Zrazu som mal kopec spolužiakov z rôznych končín Slovenska a každý z nich rozprával iným prízvukom. Filip z Východu zaťahoval najsmiešnejšie, ako kohút na hnojisku. Sadol si vedľa mňa hneď na úvodnej hodine, takže som si jeho spevavú reč nadmieru užil.
Filip ma spočiatku ničím nezaujal. Bol to taký modrooký chalan s nagélovanými vlasmi a peknými zubmi. Bol štíhly a snedý. Už od pohľadu sme mali každý iný náhľad na život. Hory ano dedinský život mu nič nehovorili. Videl som v ňom typicky prázdneho panelákového chalana, ktorý viac ako o dobrodružstve sníval o super kariére. Považoval som ho za mierne zaostalého, lebo počúval metal a ako sa ukázalo neskôr, správal sa ako homofób.
Keď sme raz šli spolu po meste na cviká z analýzy, Filip počúval hudbu na svojom walkmane.
„`Čo ti to tam mláti do uší?“‚ spýtal som sa ho. „`Počujem to až sem.“‚
„`Metal,“‚ odpovedal Filip. „`Chceš si to vypočuť?“‚
„`No daj,“‚ prikývol som.
Nasadil som si slúchadlá. Moju hlavu v momente naplnila salva z guľometu. Hneď som to aj zložil a vrátil slúchadlá Filipovi.
„`Hrozné!“‚ zatváril som sa otrávene.
Filip sa iba zasmial. Pochopil som, že on sa na všetkom iba smeje.
„`Ty počúvaš čo?“‚ spýtal sa ma.
„`Ja Queen,“‚ odpovedal som. „`Freddie Mercury mal božský hlas.“‚
Môj nový modrooký spolužiak ma však šokoval: „`Ale bol teplý…“‚ Ten spôsob, akým to povedal, bol hrozný. Akoby iná orientácia bola odpornou chorobou.
Pozrel som sa na neho prekvapene: „`No a čo? Spievať ale vedel výborne.“‚
Filip na to nedbal: „`Keby som zistil, že niektorý z mojich kamarátov je teplý, tak by som sa s ním prestal priateliť.“‚
„`A to už prečo?“‚ moje oči sa zväčšili od údivu.
„`Nechcel by som, aby ma ľudia videli v jeho spoločnosti!“‚
„`A prečo nie?“‚ pozeral som sa naňho
„`Proste by som nechcel!“‚ odsekol Filip, hľadiac pred seba.
Nechápavo som pokrútil hlavou. Tak veľmi som ním v tej chvíli pohŕdal, ako nikým. Mne by niekoho homosexualita neprekážala. Čo ak by som bol teplý aj ja? To aj so mnou by sa prestal kamarátiť len kvôli takej hlúposti?
Kto je vlastne teplý? Ten, čo sa dotkne kamaráta? Alebo ten, čo v šatni na telesnej obzerá spolužiakom slipy?
Nepovedal som už nič, len som si o ňom pomyslel, že je poriadne pribrzdený. No proste Východniar.
***
Potom prišla prvá krúžkovica. Zveril som sa na nej spolužiakom s niektorými svojimi obavami.
„`Matiku zvládnem ľavou zadnou, ale s anglinou to bude horšie,“‚ povzdychol som si pri pive. Vedel som, že bez angliny nemám šancu dokončiť školu.
Filip bol možno názorovo zaostalý, no na rozdiel odo mňa po anglicky vedel celkom obstojne.
„`Ty si sa neučil anglinu na strednej?“‚ spýtal sa ma prekvapene, vyškerený ako slniečko od alkoholického opojenia.
„`Nie, nechodil som na gymnázium ako ty. Otec mi poradil stavebnú priemyslovku a tam sme mali iba jeden jazyk. Ja som si vybral nemčinu. Nemecko je predsa len bližšie ako Anglicko alebo Amerika, kde sa nedá ani dostať. Kto vtedy mohol vedieť, že raz pôjdem študovať na výšku a odborná literatúra bude v angličtine? Ja teda nie. Poznám len pár anglických slov ako boy, girl, house a také. Poznám ich možno tak sto.“‚
„`Stavím sa s tebou, že tých anglických slov nevieš ani toľko!“‚ chytil sa Filip.
„`O čo sa stavíme?“‚ spýtal som sa ho. Bola to výzva.
„`O pivo!“‚
„`Dobre!“‚ Pozornosť všetkých spolužiakov sa zrazu upriamila na mňa. „`Tak poviem, čo som už povedal. Boy, girl, house, a ďalej yesterday, my, day, queen, black…“‚
Zo začiatku mi to šlo veľmi dobre, no keď som dosiahol šesťdesiatku, zrazu som sa zasekol a horko ťažko som zo seba vysúkal ďalších desať známych slov z pesničiek od Queenu. Nakoniec som to vzdal: „`Čo som hovoril. Neviem ich ani sto.“‚
Spolužiaci sa na mne zabávali. Aj pomýlená kresťanka Mária sa smiala. Ešte aj táto kresťanská bludárka sa odbavovala na mne! Trpkosť sa rozlievala v mojom vnútri.
„`Dve pivá, prosím!“‚ kývol na čašníka, aby som splatil stávku.
Potom sa Mária ujala slova a s ďalšími dvomi fanatickými kresťanskými spolužiakmi rozoberala nedeľnú kázeň. Okrem toho, že Ježiš je náš Spasiteľ, som sa dozvedel, že evanjelickí farári falošne spievajú. Nie je nič zábavnejšie, ako sledovať dvoch rivalov, ktorí sa najviac nenávidia iba preto, že majú k sebe najbližšie.
Tá kresťanská posadnutosť mi vtedy pripomenula jedného Cigána Imricha, vedúceho klubu kresťanskej mládeže, ktorého som kedysi stretol na kožnom oddelení. Čítal som si tam vtedy Satanskú bibiu a veru našiel som v nej viac lásky ako medzi dvomi nezmieriteľnými tábormi katolíkov a evanjelikov.
Nakoniec som si od Márie odsadol, aby som z toho večera mal aspoň nejaký pozitívny zážitok.
Keď sme po krúžkovici išli so spolužiakmi domov, ešte stále mi v hlave znel ten ich ponižujúci smiech. Kráčal som osamote, potichu. Sústredil som sa na chôdzu, aby som čo najviac zakryl svoju opitosť.
Zrazu prišiel Filip odzadu ku mne. Priateľsky mi položil rameno okolo krku. Prešli sme takto zo tri kroky, keď sa vo mne niečo vzoprelo. Spomenul si na jeho slová o teplých, a akoby ma nimi uhranul, v snahe vyhnúť sa \emph{teplému} mužskému dotyku, zasyčal som: „`Nedotýkaj sa ma!“‚
Vzápätí som to oľutoval. Filip sa strhol. Okamžite zo mňa zložil ruku. Zvyšok cesty sme mlčky kráčali vedľa seba.
Ty hajzel, nakazil si ma strachom z teplých!
Hneval som sa na seba, pretože to objatie sa mi v skutočnosti páčilo.
Adam, ty predsa nie si teplý! Alebo?
***
Dva roky som problém s angličtinou úspešne odkladal. Nahováral som si, že to nejako pôjde aj bez nej. No v tretiaku som rýchlo pochopil, že nie. Prejavilo sa to na Numerike s Kaňkičom.
Keď sa hovorí o bláznivých matematikoch, Kaňkič bol príklad za všetkých. Žil len pre matematiku a Linux. Nielenže vyzeral čudne — nízky, šťúply, s mastnými havraními vlasmi, ktoré si akademicky začesával z temena hlavy dopredu na plešinku — on sa aj čudne správal. Keď vysvetľoval, jačal tak príšerne, že ho bolo počuť cez múry až na druhý koniec chodby. Do svojej reči miešal ruský prízvuk a používal zvláštne výrazy, ktorým dokonale rozumel iba on. Keď mal dobrú náladu popri jačaní natešene hopkal, vykopával nohami do vzduchu a rukami robil všelijaké karatistické pohyby. A keď mal vynikajúcu náladu, tak študentov prežehnával do kríža, alebo sa na nich pozeral cez kukátko, ktoré si vyrobil spojením palca a ukazováka. No keď sa ho študenti spýtali niečo hlúpe, vtedy vybuchol, začal jačať ako zmyslov zbavený a fučal ako býk, pretože podľa neho bolo všetko jasné.
V ten osudný deň sme sa v počítačovom laboratóriu mali zoznámiť s jedným matematickým programom.
„`Kacovia, nafrcajte v Matľábe faktoriál, ha!“‚ kázal Kaňkič a celý natešený skackal ako malé dieťa. „`Je to jednoďúche! Frcnite tam vlastnosť rekurzívity a už to máte, há! Frc ix rovná sa ix krát frc v ix mínus jedna, há!“‚ Napísal nám na tabuľu vzorec F(x) = xF(x-1). No potom sa zháčil a vykríkol: „`Karambá, ja pakó, ja som to zabudol zafrcať v ňúle! Frc v ňúle rovná sa jéďňa, lebo nula faktoriál rovná sa jéďna, há! Frcajte, Kacovia, frcajte! Keby niečo, frcnite sa do helpu!“‚
Netrápil sa tým, že slovo cazzo, podobne ako caramba, majú v latinských jazykoch súvis s penisom. Ani sa nestaral o to, že frcanie by sa v češtine premietlo do prcania. U neho slovo frcať predstavovalo univerzálny substituent a mohlo nadobúdať takmer všetky významy. Záležalo len od kontextu.
Možno Kaňkičovi bolo zadanie jasné, no ja som sa len bezradne pozeral na monitor. Nešlo o faktoriál, lebo ten bol triviálny, ale o implementáciu. Ako som to mal urobiť? K tomu nám Kaňkič nič nepovedal. Videl som ten program prvý raz. Skusmo som naťukal na klávesnici anglické slovo help, pomoc. Ak som tajne dúfal, že mi to nejako pomôže, tak som sa veľmi mýlil. Text, ktorý sa zrazu vyroloval na malej obrazovke, bol celý po anglicky. Problém! Veľký problém! Obrovský problém!
Pozrel som sa na Filipa. Ten sedel kúsok odo mňa a zahĺbene študoval príkazy.
Do riti! Fakt mám problém!
Chvíľu som dumal, čo robiť. Keď som na nič neprišiel, nahnevane som na Kaňkiča vykríkol jeho slovníkom: „`Help je facina! Ako to mám spraviť, keď to je celé po anglicky a ja po anglicky neviem?!“‚
Kaňkič sa na mňa pozrel a namiesto toho, aby ku mne prišiel a preložil mi to, vybuchol ako sopka.
„`Áááááá!“‚ začal jačať. „`Mňa trepne! Mňa trepne! Kacóóó! Karambááá! Keď neviete, tak sa naučte!“‚
Musel som sa smiať, pretože ma pobavil svojím hereckým výkonom, ktorý som v ňom možno aj trochu zámerne spúšťal. Na druhej strane ma aj šokoval, pretože vyslovil presne to, čoho som sa obával najviac — že sa angličtinu jednoducho bude musieť naučiť.
„`A to ako sa ju mám naučiť, keď som už tretiak?!“‚ spýtal som, akoby sa mal môj život v dvadsiatke skončiť. „`Nie je na to už trochu neskoro?!“‚
Bol som zvedavý, čo mi na toto povie. Lenže Kaňkičova reakcia prekonala všetky moje očakávania.
„`Áááááá! Fúúú! Fúúú! Vŕŕŕ! Mňa trepne! Mňa trepne! Karambáááá!“‚ jačal Kaňkič na celú učebňu. Zamračil sa ako čiernokňažník a dlhými krokmi začal kráčať v predklone po učebni sem a tam, fučiac ako rozzúrený býk. „`Fúú, fúú, fúú! Ááááá! Mňa trepne! Mňa trepne! Pomóc!“‚ Nakoniec sa Kaňkič na mňa pozrel a zahlásil: „`Kacó, nikdy nie je neskoro!“‚
Čože?
Pozeral som sa na neho ako na Božie zjavenie. V tej chvíli ma totiž osvietil.
Nikdy nie je neskoro!
Vďaka tejto vete som sa prihlásil na kurz anličtiny. Obával som sa len toho, či sa na kurze nebudem nudiť a či tam vydržím až do konca.