Na druhý deň, keď som si v detskej izbe balil do ruksaku veci na chalupu a premýšľal som, čo všetko musím do večera stihnúť, vyrušili ma ranné správy v rádiu. Oznamovali, že návšteva pápeža na Slovensku stála 80 miliónov korún.
„Darmožráči kresťanskí!“ zamrmlal som podráždene.
Hnevalo ma, že aj keď som chudobný ako kostolná myš, musím svojimi daňami prispievať na také sprostosti, ako je nejaká návšteva z Vatikánu. Tie peniaze sa podľa mňa dali využiť oveľa lepšie. Za 80 miliónov sme mohli mať na celom Slovensku zrenovované detské pieskoviská, ktoré sa od konca socializmu nijako nezveľaďovali a zarastali trávou. Lenže to by si niekto musel vážiť slovenské deti viac ako nejakú náboženskú ikonu.
Znechutený som sa vybral na chalupu. Autobusom. Na auto som nemal peniaze.
Na chalupe som sa prezliekol do pracovného a začal som čistiť šopu. Nepotrebné veci som vyhadzoval na kopu, aby som ich neskôr odviezol otcovou zhrdzavenou škodovkou na smetisko. Najviac mi dali zabrať prázdne fľaše od tvrdého alkoholu, ktoré tam vychľastali predošlí obyvatelia. Vyniesol som celých dvadsať igelitových vriec.
Ten murovaný dom som kúpil v dezolátnom stave od Cigánov. Bol lacný, lebo o cigánsky dom nemal nikto záujem. Ani sa nečudujem. Keď som ho prvý raz navštívil, skoro som sa pogrcal. Po celej záhrade sa na snehovej pokrývke vynímali koláče hovien. Boli úplne všade. Cigánom sa nechcelo chodiť na záchod do kadibúdky, a tak to riešili tým najjednoduchším spôsobom. Aj vchodové dvere stáli za to. Cigáni ich najskôr v opitosti rozmlátili sekerou a potom ich pozlátali kusmi plechu, aby sa vôbec dali zamknúť. Ďalší šok nasledoval priamo vnútri. Steny boli čierne, lebo piecka dymila do izby a nie do komína. Podlaha bola zhnitá, lebo umývadlo odtekalo na zem. Okenné rámy chýbali, lebo domáci ich spálili, aby mali teplo. Aj tak som ten domček kúpil. Jednak preto, že som sa zúfalo potreboval osamostatniť, ale tiež kvôli výbornej polohe priamo v centre dediny, rovno za kostolom. Veril som, že keď tú zrúcaninu dám trochu do pucu, budú mi ostatní ešte závidieť a búchať sa po čele, že prečo ju sami nekúpili. Problém však bol, že po kúpe mi už nezostali nijaké peniaze na rekonštrukciu, a tak som sa zameriaval viac-menej na čistenie.
Umývaním zasraných amerických hajzlov a opekaním mastných hamburgerov pre tučných Američanov som paradoxne zarobil niekoľkonásobne viac ako vedou a výskumom na Slovensku. Kým na škole som ako doktorand zarobil za mesiac nejakých desaťtisíc korún v hrubom, čo bolo vtedy 200 dolárov, v Amerike som toľko zarobil za dva dni. Kým spolužiaci si za doláre kúpili CD prehrávače a inú elektroniku, ja som si kúpil túto starú chajdu. Vždy som túžil bývať v dome s peknou záhradou plnou ovocných stromov a ríbezlí, nie v paneláku na špinavom sídlisku. Škoda, že tých peňazí som nemal viac, bol by som si kúpil niečo lepšie. Hovorí sa, že najťažšia vec na svete je prázdne vrecko, a ja môžem potvrdiť, že je to pravda.
Tešilo ma, že som mal zo záhrady výborný výhľad nielen na veľké hodiny na kostolnej veži, ale aj na dvojkríž, ktorý sa skvel úplne na špici. Ibaže práve na tom dvojkríži bolo niečo veľmi zvláštne. Vynímal sa totiž nad ním polmesiac a nad polmesiacom hviezda. Vŕtalo mi v hlave, prečo je na katolíckom kostole ortodoxný dvojkríž a ešte k tomu s akýmisi nebeskými objektmi, ale odpoveď som nenašiel. Či to tam dali Turci, známi hviezdou a polmesiacom, alebo nejaký nadšený hvezdár? Táto vec pre mňa zostala možno navždy záhadou.
„Ahoj, Adam!“ pozdravila ma zrazu suseda Kopčová spoza plota. Rovnako ako prvý raz, keď som kupoval dom, aj teraz prišla táto, ako som zistil, dedinská klebetnica a ultraortodoxná katolíčka na výzvedy. Zakaždým sa objavila na záhrade, aby akože nakŕmila kury, ale ja som dobre vedel, o čo jej v skutočnosti ide. „Čo, prišiel si porobiť? Treba, treba. Roboty máš ako na kostole. Ale teraz už veľa nespravíš. Za chvíľu sa začne kaziť počasie. Počkaj, príde október, november, dažde, zima, choroby. Nič neurobíš. To si nechaj na jar! Ja ťa nechcem poučovať, ale už to trochu poznám. Celý život žijem na dedine a to vieš, raz jeden niečo stavia, raz druhý prerába a človek sa priučí.“
„Veď ani žiadne veľké prerábky nezačínam,“ odvetil som. „Aj tak by som na to nemal, lebo v škole je to oničom. Dosť bolo vedy a výskumu, už naozaj nemám z čoho žiť. Obyčajný šofér zarobí viac ako ja. Idem odtiaľ preč, do praxe, aby som konečne zarábal, ako sa patrí. Už sem nebudem môcť chodievať tak často ako doteraz, pretože voľného času budem mať pomenej.“
„A kamže ideš robiť? A zarobíš dobre?“
Výzvedy sa začali.
„K brokerom. K finančníkom. Zarobím lepšie ako v škole, ale aj tak je to bieda. Hádam mi po čase pridajú. Nejako začať musím.“ Presne tak, nejako som začať musel. Bol som nazlostený, že som toľké roky zabil výskumom, ktorý nikoho nezaujímal. Zbytočne som modeloval stochastické procesy prechodu paketov po sieti. Zbytočne som optimalizoval stochastickú funkciu kvality hrania vzoriek z bafra cez milióntisícpäťsto parametrov. Nikoho to nezaujímalo. Nikto tomu ani nerozumel. Veru, dosť bolo vedy a výskumu!
„Len aby si neľutoval,“ mávla suseda rukou. „Vieš, ako je to dnes vo firmách. Súkromníci ťa aj z kože zderú. Hádam to máš dobre zrátané.“ Významne sa na mňa pozrela, aby z výrazu mojej tváre vyčítala výšku môjho platu.
Tento jej trik som už dávnejšie prekukol, a tak som sa zatváril neurčito. Nechcel som jej povedať, že budem zarábať iba dvanásťtisíc, len o dve tisícky v hrubom viac ako na univerzite.
„No však ty si najlepšie rozumieš,“ poznamenala, keď videla, že zo mňa nič nevypáči. Dala sa na odchod a cestou ešte prehodila: „Ešte nejakú ženu si sem dovedieš, možno aj rovno z našej dediny, a budeš mať\dots“
To tak!
Vedel som, kam tým mieri, ale jej čudnú dcéru Doru by som nechcel ani za svet. Dora bola ešte pobožnejšia ako jej matka a od skončenia školy ešte nikde nepracovala, dokonca ani v meste poriadne nebola. Zato v kostole si otláčala kolená v jednom kuse. Obliekla sa do čiernych šiat ako na pohreb a poďho modliť sa k Ježišovi. Podľa mňa bola trochu šiši. Párkrát som ju načapal, ako sa modlí v záhrade. Keď zbadala, že ju pozorujem, zakaždým sklonila hlavu a bez slova rýchlo odkráčala preč.
Zrazu zavŕzgala susedina bránka. Do záhrady vošla práve Dora. Vždy sa takto striedala s mamou, akoby to s ňou mala dohodnuté. Len ma omámiť ženskými rečami a oženiť. Oblečená v teplákoch s vyťahanými kolenami vošla do kurína a celá natešná sa mi spoza plota prihovorila: „Ahoj, Adam, prišiel si porobiť?“ Škerila sa pritom, ako keby ju požehnal samotný pápež.
„Trochu. A čo ty? Čo máš nové? Čo si taká natešená?“ vyzvedal som pre zmenu ja.
„Ále,“ začala Dora a trochu sa okúňala, aby sa nepovedalo. Nakoniec to z nej vyšlo: „Bola som cez víked pozrieť pápeža, hehehe!“ Smiala sa, ako keď kobyla erdží.
„A videla si ho?“
„Áno,“ zase sa okúňala a po chvíli hrdo dodala: „Aj ma požehnal!“ Vycerila zuby do širokého úsmevu.
„Nehovor!“ vykríkol som, opierajúc sa o lopatu. „Keď už si s ním bola, mala si mu odkázať, že mi dlží šestnásť korún.“
„Ako to?“ zarazila sa prekvapene Dora.
„Však si to vyrátaj! Osemdesiat miliónov, čo stála tá jeho návšteva, delené piatimi miliónmi Slovákov je šestnásť korún. Pretože ja neverím v Ježiša, toľko by mi mal vrátiť,“ žartoval som trochu podrývačne. Čo mi zostávalo? Vedel som, že mi nikto tých šestnásť korún nevráti, tak som si aspoň rýpol.
„Prestaň!“ okríkla ma Dora. „Nevieš, čo hovoríš!“ Otočila sa a urazene odišla, akoby som bol ja ten zlý.
…
„Na našej vízii a misii pracovali všetci zamestnanci niekoľko dní. Pochopenie vízie a misie je kľúčovou vecou, je naším kompasom, ktorý nám určuje správny smer. Preto vyžadujem, aby ste sa túto víziu a misiu naučili naspamäť!“ vysvetľoval riaditeľ na úvodnom školení v novej práci. Riaditeľ potom o vízii a misii hovoril ešte ďalšie štyri hodiny a ja som od nudy zaspával. Vyslobodila ma až obedňajšia prestávka. Keby jej nebolo, riaditeľ by bol schopný mučiť nás až do večera.
Rozmýšľal som, či aj samotná práca bude takáto nudná. Bol som prijatý na pozíciu juniórneho analytika v oblasti trhu s cennými papiermi. Vedel som, že odchodom zo školy veľa riskujem. Trh s cennými papiermi bol v tom čase sotva rozbehnutý a skôr to vyzeralo na veľkú bublinu ako na reálne obchodovanie. Platovo som si polepšil len trochu, ale žiadna sláva to nebola. Na škole som mal aspoň istotu a akademickú voľnosť. Keď som sa už raz hodil do vody, musel som plávať. Už sa nedalo ísť naspäť do učebne a cvičiť pekných študentov. Och, ako som sa na niektorých nemohol ani len pozrieť, takí boli fešní. Bol som presvedčený, že by to na mne určite videli. Videli by na mne TO! Presne TO! To príšerné TO!
Poobede sa mi venoval kolega Andrej, senior analytik a mozog firmy, no nie dlho, lebo musel odísť na súd. Pochopil som, že hoci ma mal mať na starosti, veľa poznatkov mi nepredá, pretože bol chronicky zaneprázdnený.
Pri pohľade naňho som prvý raz zapochyboval, či som naozaj spravil dobre, že som odišiel zo školy. Desila ma predstava, že by som jedného dňa mohol vyzerať rovnako ako on, ako pacient po chemoterapii – vyziabnutý, veľká hlava bez vlasov, oči vpadnuté a pod nimi desivé tmavé kruhy.
„Koľko hodín denne pracuješ?“ spýtal som sa ho.
„Osemnásť,“ odpovedal mi, zúfalo hľadajúc niečo na pracovnom stole.
Vypleštil som oči. To bolo priveľa. Iba teraz som dokázal oceniť voľný čas, ktorý som mal na univerzite.
„Nevidel si tu taký fascikel?“ spýtal sa ma Andrej. „Potrebujem ho na pojednávanie.“
„Veru nie,“ odpovedal som.
Nikdy by som sa nechcel súdiť. So súdmi sú len opletačky.
…
Teraz, keď som mal prácu, mohol som sa konečne pustiť do hľadania lásky. Rozhodol som sa využiť moderné technológie, a tak som si vložil inzerát na internetovú zoznamku. Hľadal som blondiaka s modrými očami, ktorý by bol mojím priateľom na všetko. Popri mapovaní konkurenčných firiem na internete, odpisoval som na odpovede a tešil sa, aké to bude krásne, keď ho konečne nájdem.
A vtedy to prišlo.
Ozval sa mi akýsi Klement, že spĺňa moje požiadavky a že ak chcem, mám mu odpísať. Srdce mi podskočilo od radosti. Môj inzerát zafungoval. Našiel som najlepšieho priateľa na prvý pokus. Predstavoval som si ho ako pekného štíhleho blondiaka, úplne obyčajného chalana na spôsob Stanka so Zdenkom. Už som s ním plánoval aj spoločnú budúcnosť. Videl som nás, ako spolu žijeme v spoločnom dome, zdieľame jednu posteľ a milujeme sa každý deň. Ako spoločne zveľaďujeme naše bývanie, trávime spoločné večery pri hlbokých debatách o zmysle života, cestujeme, spoznávame nových ľudí i nové kultúry. Odpísal som mu, vymieňali sme si emaily pár dní, ale potom sa akosi odmlčal a môj sen sa rozplynul.
Pravdu povediac, takmer som už naňho zabudol, no jedného dňa, práve keď som na chalupe v kuchyni búral zničené šamotové kachle, pípla mi esemeska. Písal Klement: „Ahoj, prepáč, že sa ozývam až teraz. Chceš sa ešte stretnúť?“
Dosť ma to prekvapilo.
Čo tak zrazu? Určite dostal košom a teraz si spomenul aj na mňa.
Obratom som mu odpísal: „Môžeme, ale som práve na chalupe. Stretnime sa na stanici v meste. Prídem autobusom o šiestej.“
Klement súhlasil.
Do autobusu som nastupoval s veľkými očakávaniami. Cestou som znova sníval svoj sen o blonďavom priateľovi — aký asi bude a aké to s ním bude úžasné. Budeme len my dvaja a nikto iný v celom vesmíre. Najlepší priatelia. S každou zastávkou sa vo mne napätie zvyšovalo, pretože v mojom živote malo konečne zasvietiť Slnko. To, že budem mať konečne priateľa, som bral ako hotovú vec. Bolo to jasné. Po pár mesiacoch mi v práci pridajú na plate. Osamostatním sa a začnem žiť spolu s Klementom. Na začiatok nám bude stačiť aj podnájom, neskôr si opravíme moju malú zrúcaninu.
Bol by som rozjímal až po stanicu, keby mi zrazu nezazvonil mobil. Prišla mi ďalšia esemeska od Klementa.
„Ahoj, som v autobuse. Videl som ťa,“ písal.
Strhol som sa a obzrel som sa za seba. Videl som však len nič netušiacich cestujúcich. Nezúčastnene sa pozerali von oknom. Zavolal som Klementovi, ale on môj hovor zrušil. Rozladil ma.
Odpísal som mu: „Príď ku mne. Môžme sa rozprávať už teraz.“
„Neprídem,“ odpísal Klement. „Všimol si si ma?“
Zase som sa obzrel, ale nikoho podozrivého som nevidel.
„Nie,“ napísal som mu. „Príď ku mne. Načo si budeme esemeskovať, keď sa môžeme rozprávať?“
„Neprídem,“ odpovedal Klement. „Mal som slnečné okuliare. Naozaj si ma nevidel? Išiel som okolo teba.“
Už som mu neodpísal. Mal som po krk toho trápneho hrania sa na mačku a myš. Sen o najlepšom priateľovi sa opäť začal rozplývať.
Na konečnej som sa postavil, že vystúpim, no pritom som tajne skenoval cestujúcich, či medzi nimi náhodou neuvidím svoju budúcu lásku. No žiadny blondiak so slnečnými okuliarmi tam nebol.
A tu som ho zrazu zbadal.
Predo mňa skočil slizký blonďavý tučko s chlpatou hruďou, slnečnými okuliarmi a vyškereným úsmevom. Môj sen bol kompletne v háji a ja som netúžil po ničom inom, len sa čím skôr vypariť. Žiaľ, bolo neskoro, pretože Klement už stál pri mne: „Naozaj si ma nevidel?“
Jeho hlas znel tak príšerne priteplene, že som sa od hanby takmer prepadol pod zem. S vytreštenými očami som sa zdesene obzeral, či ma v jeho prítomnosti nevidí niekto známy. V hlave sa mi preháňali tie najnemožnejšie kombinatorické paranoje. Bol som presvedčený, že každý, kto čo i len trochu začul jeho teplý hlas a videl jeho vykrútené zápästia a teplé pohyby rúk, z toho okamžite usúdil, že aj ja musím byť ako on. Našťastie nikto taký sa v blízkosti nenachádzal, no aj tak som namiesto plánovania spoločnej budúcnosti začal hľadať spôsob, ako sa ho čím skôr zbaviť.
„Nie, nevidel som ťa,“ odpovedal som. „Prečo si neprišiel ku mne? Mohli sme kecať už cestou sem.“
„Neviem,“ odpovedal Klement. „Bolo mi to blbé.“
„A kde si vlastne nastúpil?“
„To je jedno. Nebude ti vadiť, ak sa teraz na pol hodinu vyparím? Musím ísť ešte do jednej firmy oraziť nejaké papiere. Potom si môžeme niekam sadnúť.“
Výborne! Záchrana.
„Dobre, tak ja zatiaľ na teba počkám v meste,“ zaklamal som.
Len čo sa Klement stratil za najbližším rohom, zobral som nohy na plecia. Až keď som bol v bezpečí, vytiahol som mobil a naťukal správu: „Stretko ruším. Nemalo by to zmysel. Prepáč.“
Ešte som ani neschoval telefón do vrecka, keď mi volal Klement. Zrušil som ho. O chvíľu mi prišla esemeska: „Si veľmi neseriózny a nevieš, čo sa patrí. Ani ma nepoznáš. Prečo si taký?“
Neodpovedal som.
O chvíľu prišla ďalšia esemeska: „Slušné správanie ti asi nič nehovorí, čo? To som si mohol myslieť! Choď si!“
Zase som neodpovedal. Schoval som mobil do vrecka a ponáhľal sa domov. Hovoril som si, že slušné správanie v tomto prípade riešiť nebudem. Podstatné bolo, že som sa zachránil pred totálnym verejným znemožnením sa jednou hroznou blonďavou katastrofou.
Ešte to tak, aby ma niekto videl producírovať sa po meste s takým sliziakom, a hneď by celé mesto vedelo, ako to so mnou v skutočnosti je.