Na Štefana snežilo a všade ešte vládol pokoj Vianoc.
„Čo to čítaš?“ vyrušil ma znenazdania priteplený hlas.
Nepamätám si už, či som bol viac znechutený, že ma niekto rozptyľuje pri čítaní, alebo potešený, že po dvojhodinovom čakaní na príjem na kožné oddelenie budem mať konečne nejakú spoločnosť. Pamätám si len, že keď som zdvihol hlavu, uvidel som strašne škaredého Cigána. Tvár pričmudená, vlasy ako kefa a nos sčapený, akoby mu ho niekto zrovnal lopatou. Najhoršie na ňom aj tak bolo jeho desivé obočie. Rástlo mu aj nad nosom ako opočlovekovi. Byť na jeho mieste, určite by som si ho trochu vystrihal, aby som nevyzeral ako gorila.
Stál tam predo mnou oblečený v modrom nemocničnom župane. Mal ho opásaný bielym fačom až kdesi na prsiach ako retard. Hľadel na mňa v mieri ako panenka Mária, v očiach stelesnená nevinnosť, nad hlavou dobreženie svätožiara. Usmieval sa pritom, ako keď sa dievča hanbí, hotový svätec v ženskom tele. Nikdy som si nemyslel, že by niekto mohol takto presvedčivo jediným úsmevom zmeniť pohlavie, no teraz som na vlastné oči videl, že sa to dá. Hoci sa mohlo zdať, že ten chlapík predo mnou je trochu pribrzdený, šibalské iskry v jeho uhľovočiernych očiach prezrádzali, že má rozumu za dvoch.
„Prosím?“ spýtal som sa.
„Čo to máš za knihu?“ zopakoval Cigán otázku.
„To je Satanská biblia,“ odpovedal som pokojne.
„Satanská biblia?!“ zalomil rukami Cigán. Jeho husté obočie vyletelo až kamsi na čelo. „Pre lásku Božiu, ty si satanista?!“
„Zatiaľ nie,“ nemohol som sa nezasmiať na jeho prehnanom zdesení.
„Tak prečo ju čítaš?“
„Hľadám svetonázor, podľa ktorého budem žiť,“ vysvetlil som mu.
„Preboha, cez Satana?“ vypučil na mňa svoje uhľové reflektory.
„A prečo nie? V Biblii som našiel len samé vraždy, nenávisť a otroctvo. O čo je Satan horší? Aj on by mal dostať priestor na svoju obhajobu pred tým, než ho odsúdim, no nie?“
„Aha,“ uznanlivo pokýval Cigán hlavou nad mojou intelektuálnou vyspelosťou.
Bolo vtedy pár rokov po Nežnej revolúcii. Mal som len šestnásť a až príliš veľa rozumu. Ako racionálne uvažujúci mladý človek, nepripúšťal som existenciu Boha v kresťanskej podobe bradatého deduška, ktorý ucápal z hliny prvého muža a vdýchol doňho život. Neveril som ani Biblii, že akýsi hovoriaci had rozdával ľuďom ovocie, alebo že nejaký iný ujo natrepal na drevenú plťku všetky zvieratá sveta. A Ježiš? Vraj sa vyhrabal po troch dňoch z hrobu a vyletel do neba. Jeho prázdny hrob má byť toho dôkazom. Nezmysly. Kresťanov som neuznával a pohŕdal som nimi. Obyčajné hlúpe ovce.
„S čím si tu?“ vyzvedal ďalej ten zvláštny Cigán.
„So znamienkom,“ odpovedal som. „Čakám na príjem.“
Cigán zase tragicky zalomil rukami: „Och, pre lásku Božiu! Rakovina?! Je to vážne? Ideš umrieť? Koľko dní života ti ešte zostáva?“
„Ale kdeže!“ zasmial som sa na tom, aký bol podarený. „Je to len prevencia.“
Cigán sa upokojil a začal vyzvedať: „A kde ho máš?“
„Na chrbte.“
„Aha,“ Cigán si ma stále dôkladne obzeral. „A budeš tu aj ležať?“
„Asi áno. Pár dní určite.“
Cigán sa zatváril veľmi chápavo: „Aj ja tu ležím. S ekzémom. Mimochodom, ja som Imrich. Aj by som ti podal ruku, ale mám ju celú od masti.“ Znovu sa na mňa sladko usmial.
„Ja som Adam,“ predstavil som sa tiež.
„Teší ma, Adam,“ povedal. „Vieš, som tu už druhý týždeň. Dobre tu varia, majú tu aj kaplnku a dokonca aj solárko!“
„Solárko? A kaplnku?!“ tentoraz som pre zmenu ja od údivu vypučil svoje reflektory. Za socializmu by nejaké kaplnky nemali šancu, no teraz rástli ako huby po daždi. S trpkosťou v hlase som poznamenal: „Ty budeš asi nejaký veriaci, keď tu stále spomínaš lásku Božiu, však?“
„Áno, som okresným vedúcim klubu kresťanskej mládeže,“ hrdo sa pochválil Imrich. „Pracujem s mladými ľuďmi, tínedžermi, ako si aj ty.“
Čože?! Cigán okresným vedúcim klubu kresťanskej mládeže?! Ten ma musí ináč cigániť! Ešte som nevidel Cigána, ktorý by to dotiahol tak vysoko.
„Ale ja nie som veriaci,“ ohradil som sa vzápätí. Nechcel som byť spájaný s nejakými zaostalými kresťanmi.
„To nevadí,“ mávol rukou Imrich. „Nie všetci moji mládežníci veria v Boha. Pracujem aj s problémovou mládežou, s rizikovými prípadmi, s mladými z neúplných rodín, z detských domovov, s narkomanmi a alkoholikmi. Študujem psychológiu na výške, takže mám k tomu blízko.“
„Na výške?!“ opäť obrovský údiv.
„Áno,“ prikývol Imrich, akoby to bola u Cigána bežná vec. „Minule ma profesor prichytil, ako si na prednáške pilníkujem nechty, hehe. Ale keď ja už som taký, hehe.“ Znovu sa zatváril dievčensky hanblivo. Keď vyceril zuby, všimol som si, že má zákus – spodné zuby pred vrchnými. Konečne som pochopil, čo mu spôsobuje ten čudný, trochu úchylný, ba až mierne maniakálny výraz.
Imrich ma však neprestával šokovať: „Chcel by som byť kňazom. Nikdy sa neožením a nebudem mať deti. Žijem v telesnej a duchovnej čistote a v odriekaní. Žiadny sex, alkohol, ani cigarety. Je ťažké vydržať, ale Ježiš mi pomáha odolať pokušeniu.“ Odmlčal sa a potom priteplene dodal: „Neviem, prečo som k tebe taký úúúprimnýýý…“ Zaklipkal na mňa mihalnicami.
Sťažka som preglgol a mimovoľne stiahol konečník.
Usmial sa na mňa: „Si veľmi zaujímavý chlapec, Adam.“
Nevedel som, čo mu mám na to povedať. Bolo mi jasné, že ma balí. Zrejme to bola nejaká psychologická finta povedať niekomu, že je zaujímavý, lebo to si o sebe myslí každý, a tak sa nemožno pomýliť.
„Vieš,“ začal som opatrne, „ale ja nie som na chlapcov…“
„Ale ja to myslím vážne, bez postranných úmyslov,“ dodal Imrich bez váhania, no nepresvedčil ma, lebo zo mňa doslova slintal. Zrazu jeho zrak zvedavo spočinul na knihe v mojich rukách a spýtal sa: „Môžem sa pozrieť, čo tam píšu?“
Prikývol som. Nemal som nič proti tomu, aj keď mi hneď prebleslo hlavou, že ju určite chce čítať preto, aby mohol byť pri mne bližšie.
Prisadol si ku mne natesno, až mi to bolo nepríjemné. Len čo zobral do ruky moju Satanskú bibliu, vykríkol som: „Počkaj, celú si mi ju zamastil!“
Na prvej strane sa vynímal veľký hnedý odtlačok Imrichovho palca.
„Och, prepáč, Adam, prepáč!“ ospravedlňoval sa ľútostivo. „Prepáčiš mi to?“ Hlboko sa mi zahľadel do očí, až sa v nich strácal.
„No čo už,“ vzdychol som skleslo. „Videl som, že si to neurobil naschvál.“
Tentoraz som ja držal knihu a Imrich pomaly čítal: „\emph{Satanské devätoro. Satan znamená ukájanie chútiek, nie odriekanie!}“ Pohoršene odvrátil hlavu a prežehnal sa: „Och, Ježiš!“ Opäť zaostril na písmená: „\emph{Satan znamená pomstu, nie nastavenie druhej tváre!}“ Znova vzdychol a zalomil rukami: „Och, pre lásku Božiu, to je hrozné, akí sú oni zlí, veľmi zlí! Bože, odpusť hriešnikom, lebo nevedia, čo činia!“
Začal som namietať, že predsa úprimná zloba je férovejšia ako falošná dobrota, že to katolícki kňazi sú v skutočnosti tí diabli, ktorí vodu kážu a víno pijú, nie hriešnici, ktorí si otvorene priznajú, že k plnohodnotnému životu musia v prvom rade ukojiť svoje vlastné potreby. Len vytiahnuť peniaze z ľudí, o tom podľa mňa je kresťanstvo.
„Zaplatíš za hriechy a Ježiš ti predá vstupenku do raja? Hlúposť!“ vysmial som ho, aby mu bolo jasné, že celú tú jeho cirkev považujem iba za obyčajnú eseročku, s prízvukom na obmedzené ručenie.
„Hovorí z teba Satan, Adam!“ zašepkal Imrich smutne. „Bol si niekedy na kresťanskej omši?“
Pokrútil som hlavou. Nebol som. Rodičia ma k takýmto veciam neviedli. Bol som im za to vďačný.
„Mal by si ísť, aby si zo seba vypudil toho diabla a prijal do svojho srdca Ducha Svätého! Dnes idem na jednu omšu do kaplnky. Ak chceš, tak poď so mnou. Budem dokonca čítať z Písma.“
Zamyslel som sa. Aj keď som na kresťanskej omši ešte nebol, zaujímalo ma, ako to tam asi vyzerá. A vidieť Imricha, ako priteplene číta z Písma, mohol byť celkom zážitok. Tomu sa jednoducho nedalo odolať.
Ale čo ak by ma tam obťažovali kresťanskými bludmi? Alebo by ma nútili sa modliť? Blééé. To teda nie! Určite by som sa pogrcal!
„Dobre, pôjdem, ale len pod podmienkou, že sa budem iba pozerať! V žiadnom, opakujem, v žiadnom prípade sa nezúčastním na kresťanských obradoch! Budem len sedieť a pozerať sa! Nebudem nič viac ako len obyčajný divák! Sľubuješ?“
Imrich súhlasil.
Nato sa nemocničnou chodbou ozval sestričkin krik: „Pán Farkaš, pán Farkaš, máte návštevu!“
„Už idem! Už idem!“ zakričal Imrich tým svojím výrazným pupušovským hlasom, tak typickým pre zženštilých homosexuálov. Pacienti sa vtedy na chodbe obzreli a niektorí sa aj zvláštne uškrnuli. Potom sa obrátil ku mne a vzrušene dodal: „To sú určite moje mládežníčky! Sú do mňa beznádejne zamilované a nevedia sa dočkať, kedy sa im vrátim! Každý deň mi sem nosia ovocie a zaváraniny a už to nemám kam dávať! Príď pred šiestou na moju izbu! Som na šestke!“
…
Ten večer som s Imrichom zašiel na kresťanskú omšu.
Kaplnka bola obyčajnou nemocničnou miestnosťou — štyri biele steny, žiadny nábytok, len niekoľko radov stoličiek. Sadli sme si hneď do prvého radu, aby sme dobre videli.
Kňaz začal tárať samé kresťanské nezmysly o Ježišovi, o hriechoch, a ja som len nesúhlasne krútil hlavou. Triaslo mnou, čo som mal sto chutí vyskočiť a spýtať sa ho, či je normálny, keď trepe také bludy. Zostal som však ticho, lebo som tam bol len ako divák.
Potom prišiel na rad Imrich. Precítene čítal zo Skutkov apoštolov o umučení svätého Štefana: „Štefana kameňovali a on sa modlil – Pane Ježišu, prijmi môjho ducha…“ Profesionálny herec by tú Božiu oddanosť nezahral lepšie. Ani farár sa neubránil letmému úsmevu.
Pučil som sa na jeho teplom hlase. Vtedy som pripustil, že som mu možno krivdil, keď som neveril jeho rečiam o vysokej škole a asketickom živote. Hoci by som jeho pobyt v nemocnici tipoval na šikovné útočisko bezdomovca pred mrazivou zimou, teraz som pripustil, že možno je naozaj svätý a prišiel na tento svet vo výnimočnej podobe Cigána, aby spasil náš skazený svet.
Veriaci pacienti sa občas postavili a poslušne zaspievali Aleluja. Iba ja som čušal a nezapájal sa do ich kresťanských obradov. Všetci po mne zazerali, no neodlepili by ma od stoličky ani páčidlom. Bol som tam ako čierna ovca, ale mňa to netrápilo. Týmto titulom ma častovali už v škole, lebo som sa stále hádal s učiteľkami, takže som bol na to zvyknutý.
„A teraz si na znamenie zmierenia podajte ruky!“ vyzval nás v jednom momente kňaz.
Och, nie! Presne toho som sa obával.
Pacienti si začali potriasať pravicami, vrátane Imricha. Jedine ja som nepohnute sedel a tŕpol, aby náhodou niekto neprišiel aj za mnou.
Márne. Krvilační pacienti sa už ku mne blížili s natiahnutými paprčami ako zombie. Imrich ako prvý.
Oči nebezpečne zúžené, obočie stiahnuté, ruky zložené na prsiach. Odbil som ho: „Hovoril som ti, že som tu len ako divák,“ a ruku som mu nepodal.
„To nevadí,“ povedal smutne Imrich. „Ježiš ťa miluje aj tak. Keď do tvojho srdca vstúpi Duch Svätý, pochopíš.“
Ostatné zombie pochodili rovnako. S dlhými nosmi zaliezli naspäť do hrobov.
…
Tak som spoznal Imricha, teplého Cigána. Bol to vôbec prvý homosexuál, ktorého som vo svojom živote zaregistroval, lebo jeho homosexualita z neho doslova vyžarovala.
Dnes viem, že som tých teplých určite stretol viac.